Basnicky.sk

POVIEDKA O POVIEDKE:
„Post-antarktido-apokalyptika"
a iných veciach...
(z pohľadu autora)



PROLÓG:

Dňa 20. Augusta, Roku Pána 2008, sa istý nemenovaný novinár stretol s Edmundom Elatom, autorom mnohých absurdných, šialených, fantasmagorických poviedok a noviel, v jeho pracovni v jeho dome (vlastne v dome jeho rodičov) a pri tejto príležitosti ho vyspovedal a pokecal si s ním o jeho inšpiráciách, vnútorných démonoch a o tom, ako vidí svet. Samozrejme, položil mu tiež mnoho otázok o poviedke „Post-antarktido-apokalyptika."

AUTOR:

„Vezmeme to od začiatku, čo poviete?" pýta sa novinár a ja, presne tak ako to káže moja povesť hĺbavého, mĺkveho intelektuála, mlčím a s úsmevom prikyvujem. „Kedy vo vás skrsla túžba stať sa spisovateľom?"
Nakláňam nad stôl a beriem do ruky šálku zeleného čaju bez cukru. Dôkladne lúhujem vrecúško, aby nápoj nestratil arómu.
„Myslím, že to bolo po prečítaní starého dobrého Tolkiena," poviem napokon. „Prvý vážnejší impulz však nastal po prečítaní poviedky od Lucie Lukačovičovej: „Noc stvořená pro vraždu." Vtedy som si pomyslel: Ha, tak toto je solídny úlet! To by som mohol napísať tiež. A veruže som aj napísal. Aj keď to nebol úlet, ale skôr exkrementálny patvar."
„Hm," vraví novinár a zamyslene obhrýza ceruzku. „A kde ste prišli na nápad skočiť do vôd absurdít?"
„Naviedol ma na to Daniil Charms," vravím a uchlipnem z čaju. „Ale teraz tým nemyslím jeho diela..."
„Nie?" pýta sa so záujmom.
„Nie. Viete, Daniil ma párkrát navštívil," usrknem si z čaju.
„Skutočne?" pýta sa.
„Áno," kývem hlavou. „Spolu sme všetko predebatovali. Zdelil mi mnoho svojich názorov na vesmír a svet, veď to poznáte... Len tak medzi nami... Tie názory neboli dvakrát logické, ale tak, kto by niečo také čakal, všakže? No, proste... podebatovali sme si, ponúkol som ho salámou a talčenkou a potom mi odovzdal žezlo."
„Žezlo?"
„Áno. Tvrdil, že potrebuje niekoho, kto by pokračoval v jeho remesle."
„Môžeme ho vidieť? To žezlo?"
Mykám plecom a vyťahujem z vrecka takmer trojmetrové železné žezlo. Na žurnalistovej tvári sa zračí údiv, ale ani sa mu nečudujem.
„Je to mimoriadne kvalitná práca," vravím.
„Je zlomené," podotkne novinár a má pravdu. Usmejem sa a nostalgicky pokývem hlavou.
„Daniil mi ho svojho času otrieskal o hlavu."
„Prečo?"
„Pretože som sa... akosi... vzdialil jeho idei... absurdít," poviem rozvážne.
„Áno," novinár sa zahľadí do notesa. „Je známe, že ste pred časom ladne prešli na takzvanú „adamsovskú" prózu, však?"
„Presne tak," súhlasím. „Myslím však, že tento štýl je predsa len prístupnejší pre širšiu masu čitateľov, než tie avantgardné úlety, ktoré - priznajme si - zaujímajú skutočne úzku skupinu ľudí. Mnohí by určite namietli, že som sa stal hnusnou, prašivou komerčnou sviňou a pochopiteľne by mali pravdu."
„Hm."
„Napriek tomu... Stále vo mne narastal pocit, že lepšie bude písať o tom, čo som skutočne zažil."
„Tým chcete naznačiť, že vaše poviedky sa opierajú o reálne udalosti?" žasne novinár.
„Je to presne tak," usmejem sa. „Myslím, že všetko, čo som kedy napísal má základ v skutočnej udalosti, ktorá sa v mojom živote odohrala."
„A čo napríklad „Plugový biznis?""
„Ach, áno. To je výnimka."
Novinár si uľahčene povzdychne.
„Tá poviedka je REÁLNA KOMPLET," uvádzam ho do situácie so širokým úsmevom.
„Takže vy ste... skutočne natáčali reklamu pre... pre..."
„Áno," kývnem rukou. „Skutočne som natáčal reklamu. A áno, bolo to pre kapra, keď to chcete vedieť."
„Zdá sa to však dosť neuveriteľné, čo poviete?"
„Pre niekoho možno aj áno, ale taký je už holt môj život... Má však tú výhodu, že len málokedy začne nudiť."
Novinár sa vŕta prstom v uchu a cedí skrz zuby:
„Zlé jazyky internetu hovoria, že sa vo svojich dielach začínate opakovať..."
„Tak tragicky by som to nevidel," krčím obočie. „Myslím, že som len našiel svoj štýl, takú svoju cestičku, ako prekľučkovať v džungli internetovej literatúry, čo teda nie je vôbec ľahké. Je to nebezpečné miesto, kde na vás môže vyskočiť hocičo. Nemal som núdzu o Lietajúceho Krokodíla, nejakú živú geografickú oblasť, Asýrskeho kráľa. Viete, na to, aby ste videli zaujímavých ľudí, ani nemusíte prežívať to, čo ja. Stačí kliknúť na net a vybavené. Ale to sme už odbočili, nie?
„Eh... Áno. A celkom dosť."
„Mrzí ma to. Ale aby som to zhrnul. Nemyslím, že by som sa nejako otrocky vykrádal... A keby aj, tak viete, ako povedal Hitchcock: aj sebavykrádanie je štýl."
„Nebojíte sa, že keď svoj štýl nezmeníte, tak sa vykradnete komplet?"
„Nebojím. Myslím, že pani originalita ma ešte stále neopustila."
„V tom máte zrejme pravdu, pretože ako sa tak pozerám na vaše poviedky... Musíte mať veľa originálnych priateľov..."
„Nie som síce spoločenský tvor, ale -bez toho, aby som sa nejako nechutne vystatoval-
„Už sa stalo," preruší ma novinár. Znechutne pokračujem:
„Som muž mnohých nadaní... Režisér, ochlasta (hoci som nikdy nepil) a v neposlednom rade amatérsky exorcista. Práve vďaka týmto povolaniam som už stretol mnohé .... ahem... bytosti. Okrem spomínaného Hugu´pa to boli napríklad rôzne druhy mimozemšťanov, jeden Croissant, veľmi agresívny smetný kôš, zopár démonov, živá kúpeľňa a dokonca aj ufrflaný digestor. Je to skutočne dlhý zoznam. Stretol som sa dokonca aj s Bohom a Satanom, čo je vzhľadom na to, že som ateista, neuveriteľne zvláštne."
„Hm. Čitateľov by možno zaujímalo, kto bol predlohou pre -takmer kultovú postavu- Earla O'Reallyho."
„Už sa to skoro bojím hovoriť nahlas...," vravím s obavami. „Ale predlohou som bol ja sám a ešte jeden človek."
„Ktorý?"
„Volá sa Earl O'Really, poznáte ho?"
„Ehm... To áno... No, predtým než sa vrhneme na rozbor vašej poviedky už len jedna otázka: Kde najčastejšie -vo všeobecnosti- beriete inšpiráciu a nápady?"
„Odpoveďou by mohla byť poviedka ŠTYRI DNI POSTAČIA, kde som to opísal veľmi realisticky. Ale obyčajne inšpiráciu kradnem iným."
„Ako?"
„To viete... mnoho géniov umrelo, ale v ich mozgoch stále zostali nedokončené nápady a tony inšpirácie... No, takže ja tie mozgy nájdem a potom si ich vkladám do hlavy."
„To je... ehem... naozaj zaujímavé."
„Tiež si myslím."


„POST-ANTARKTIDO-APOKALYPTIKA:"

Novinár si mierne odkašle a ja zatiaľ pokojne chlípem svoj čaj. Musím pôsobiť skutočne mimoriadne vyrovnaným dojmom.
„Takže," začne novinár, „čo by ste nám povedali o vzniku tejto poviedky? Kde vo vás vyklíčil nápad?"
Hlboko sa zamyslím.
„Viete," začnem, „myslím, že to bolo pri mojej návšteve Antarktídy."
„Vy ste boli v Antakrtíde?"
„Iste."
„To je čudné," mrmle novinár a hľadí do notesu. „V poviedke ŠTYRI DNI NESTAČIA, ktorá je podľa vašich slov realistickejšia, než sama realita, o sebe píšete, že ste samotár a nerád chodíte von."
„To som možno trochu preháňal," uznám. „Von samozrejme chodím. Napríklad do kníhkupectva a tak. Ale dlhé cesty fakt nemám rád."
„Tak potom, ako vysvetlíte vašu eskapádu na Antarktíde?
Nervózne sa zasmejem.
„Lenže ja som tam nebol... no, ako to povedať... hmotne."
„Tak to ma zaujíma..."
„Viete, mal som s ňou duchovný pomer."
„S tou Antarktídou?"
„Presne."
„Ech..."
„Bola skutočne veľmi milá. Je síce trochu chladná, ale inak je to kočka, čo vám budem hovoriť... Takže keď bolo po tom... pomere... zdôveril som sa jej so svojou krízou. To viete, pred touto poviedkou som napísal niekoľko náročnejších prác a dokonca jednu fantasy trilógiu, takže sa dá pochopiť, že som bol vcelku vyprahnutý, ako sob na púšti. No, ale aby som neodbočoval... Antarktída pre mňa mala pochopenie. Povedala mi: „Edmund, v tebe niečo je! Umiestni dej svojej najnovšej poviedky na mňa!"
Na to som jej povedal, že to je od nej síce pekné, ale že pôsobivé exteriéry na dobrú poviedku zďaleka nestačia. Na to mi odvetila, že som ešte nenapísal vojnový román. A vtedy mi došlo, že by to mohlo byť ono. Takže po návrate do svojho tela som začal písať."
„Aha. Hm. Ale kde sa načerpali tie ostatné nápady? Antarktída a vojna vám predsa stačiť nemohli."
„V tom máte pravdu... Po návrate som preto uvažoval, ako túto tému pojmem... predsa len, bolo to odo mňa dosť odlišné... Najprv som uvažoval, že obsadím mimozemšťanov..."
„Tých ste už mali niekoľkokrát," pripomína novinár škodoradostne.
„Iste," zasyčím. „Ale napokon som ich aj tak nepoužil, ale nie z dôvodu, že by sa mi tam nehodili... Bolo to proste preto, lebo som si ich nechcel pohnevať. Minule ma totiž navštívili s novými blastermi a vyhrážali sa, že mi odrežú gule. Nechápem, na čo by im boli, ale to je fuk... Tak ako tak: nestarám sa o ich koníčky."
„Čo tá poviedka?" pripomína novinár rozmrzene.
„Aha, iste," zasmejem sa. „No, ďalej je to už len pseudohistória. Napokon som sa rozhodol napísať to, ako mierne grotesknú satiru..."
„Mnoho čitateľov však ten satirický podtext nepostrehlo," rýpe novinár. „Čím si to vysvetľujete?"
„Nuž," povzdychnem si. „Celkom tomu rozumiem... Zrejme som to satirické ostrie až príliš otupil. Alebo sa stratilo pod všetkými tými fantasmagóriami."
„Keď už o tom hovoríte... Je naozaj veľmi zaujímavé, že ste sa rozhodli Hádesovu ríšu zasadiť POD Antarktídu. Čo vás k tomu viedlo?"
„Vy ste tú poviedku nečítali, čo?"
„Ehm..."
„Myslel som si to. Vidno, že ste obyčajná novinárska špina."
„Čo prosím?"
„Nič. Takže, Hádesova ríša sa nachádza pod Antarktídou jednoducho preto, lebo zbytok sveta už ex post de jure facto neexistuje."
„Aha..."
„Takže tak."
„Aha..."
„Ešte nejaké otázky?"
„No... teda, ak dovolíte... mnohí čitatelia sa posťažovali, že nevedia rozlúštiť, čo ste touto poviedkou chceli povedať..."
„To ma prekvapuje... Osobne považujem túto poviedku za dokonale zrozumiteľnú a teda nemám potrebu poskytovať nejaké interpretačné kľúče či rady na pochopenie... Nemyslím si, že by moji čitatelia boli stádo ofcí (s prepáčením). Raz som im predhodil pointu, ako na striebornom podnose a tak trochu mi za to vypindali, no... Skoro som sa vtedy obesil, ale už je to za mnou."
„Áno, ale predsa len... Čo ste tou poviedkou chceli povedať? Nejaká myšlienka? Poslostvo?"
Uchlipnem si zo zeleného čaju a chvíľu dúšok prevaľujem v ústach.
„Poslolstvo, vravíte?" pýtam sa zadumane a novinár horlivo prikyvuje.
„Myslím, že to dielo má jasné posolstvo: Ak neprestanú vojny, tak ľudstvo dospeje k záhube."
„No, to ale nie je príliš prevratná myšlienka."
„Aspoň nejaká. Mnohé moje diela nemajú ani pointu, ani dobré závery, nieto ešte nejaké myšlienky. Ale zato sú až prísne realistické. Občas sa mi zdá, že až príliš."
„Mnohým sa však zdajú fantasmagorické," doráža ďalej novinár. Mlčím. Premýšľam.
„Naozaj?" uisťujem sa. Novinár prikyvuje.
„Hm. No, neviem. Teraz ste mi nasadili chrobáka do hlavy... Doteraz som si myslel, že zážitky, aké opisujem vo svojich dielach ľudia zažívajú denno-denne."
„Za seba môžem povedať, že to tak určite nie je."
„Viete... Trochu ma to vyvádza z miery."
„Áno," zaškerí sa novinár. „To celkom chápem."
Novinár prebehne zrakom po notese.
„No," vraví. „To by asi bolo všetko. Čo by ste ešte na záver poprial svojim čitateľom? Nejaký pozdrav? Podobenstvo?"
Zamyslím sa na dvadsať minút a napokon vypáčim:
„Ahojte."
„Ehm. Tak to je skutočne... pekné," usmieva sa žurnalista a mierne sa ku mne nakloní.
„A len tak medzi nami...," šepká. „Duševné zdravie slúži?"
„To neviem," opáčim. „Ale keď odídete tak sa ho spýtam."
Novinár bledne, mrmle niečo v zmysle, že „určite áno, a že ho mám pozdravovať" a spätkujúc vychádza z miestnosti.