Basnicky.sk

V korunach stromov pri jazere sedela vila a veniec z kvetov vila,trnie jej doranalo ruky,krv zakryla bolest a tie muky.
Na svoju lasku smutne cakala,vo hviezdach na nebi ju hladala,vit veniec uz nevladala,od zialu a bolesti sa rozplakala.
Dival sa na nu anjel z neba,tuzil ju mat vedla seba,zamaval kridlami a uz sedel pred jej ocami.
Tak ako stebla travy tuzia nech ich ranna rosa omoci,tak sa on nemohol prestat divat do jej krasnych oci.