V korunach stromov pri jazere sedela vila a veniec z kvetov vila,trnie jej doranalo ruky,krv zakryla bolest a tie muky.
Na svoju lasku smutne cakala,vo hviezdach na nebi ju hladala,vit veniec uz nevladala,od zialu a bolesti sa rozplakala.
Dival sa na nu anjel z neba,tuzil ju mat vedla seba,zamaval kridlami a uz sedel pred jej ocami.
Tak ako stebla travy tuzia nech ich ranna rosa omoci,tak sa on nemohol prestat divat do jej krasnych oci.
Dátum vloženia 18. 8. 2008 01:37wild
Zabiti burkou
Básnička je vložená v kategórii Zaľúbené
Počet zobrazení básne 1951
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti