Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

O.P.I. 13: Temná sledovačka

Bol vcelku pohodový letný deň a ja som si práve nalieval silnú kávu, aby som sa zbavil nepríjemných vedľajších účinkov po včerajšej opici. Vtedy sa ozvalo zaklopanie. Zháčil som sa. Žiadny z klientov nikdy neklopal. To bolo trochu znepokojivé, ale na druhej strane celkom príjemné ozvláštnenie. Čo najpohodlnejšie som sa usadil a zakričal:
„Vstúpte!"

Bola to mladá, sexi čiernovláska, s príjemným úsmevom. Musel som sa ovládať, aby som pri pohľade na ňu nezačal slintať. Aj tak sa mi to príliš nedarilo.

„Posaďte sa," povedal som jej. Poslúchla.
„Volám sa Victoria Maryová."

Mala zmyselný hlas.

„A ja som Earl O'Really."
„To viem."
„To ma neprekvapuje."
„Tak prečo ste sa potom predstavili?"
„Myslel som, že je to znakom slušnosti."
„Ach tak."

Usrkol som si z kávy a chvíľu dúšok prevaľoval v ústach. Potom som pozvoľna nechal stiecť pramienok nápoja hrdlom. Ani na okamih som z nej nepustil oči.

„Ako vám môžem pomôcť, Victoria?" spýtal som sa.
„Niekto ma prenasleduje."
„Naozaj?"
„Áno."
„Kto?"
„To neviem. Ale má podobu akéhosi tieňa."
„Tieňa?"
„Áno."
„Čiže... Ak som tomu správne porozumel. Prenasleduje vás tieň?"
„No... tak nejako."
„Myslím, že to nie je nič neobvyklé."
„Prečo?" spýtala sa.
„Tieň totiž prenaleduje každého. Hlavne vtedy keď svieti slnko."
„Ale to nie je môj tieň!" povedala rázne.
„Ach tak. Tak to je už iná vec."

Chvíľu sme mlčali. Vyložil som si nohy na stôl a privrel oči.

„A čo mám s tým tieňovým kriplom urobiť?"
„Bola by som rada, keby ste ho nevolali kripel."
„To je len taký slovný obrat, viete? Takže, čo s ním?"
„Zbavte ma ho!" zvolala prenikavo.
„Prečo?"
„Akože prečo? Nepáči sa mi, že ma sleduje!"
„Myslel som si, že to ženské vzrušuje..."
„Tak to ste na omyle, O'Really!"
„Tak dobre," povedal som a zložil nohy. Naklonil som sa smerom k nej. „V prvom rade potrebujem nejaké informácie."
„Aké?"
„Zaútočil na vás niekedy?"
„Nie."
„Oslovil vás niekedy?"
„Nie."
„Znásilnil vás niekedy?"
„Kristepane, samozrejme, že nie!"
„Viete, tak potom mi nejako nejde do hlavy, prečo sa s tým tak otravujete. Proste ho ignorujte a hotovo."
„Nemôžem ho ignorovať! Bojím sa ho!"
„Prečo, keď na vás neútočí?"
„To ste vždy takýto sprostý, O'Really?"

Pokrútil som hlavou.

„Proste ma ho zbavte!" povedala. „Musíte to urobiť."
„Prečo?"
„Je to vaša práca."

V tom mala pravdu. Bohužiaľ.

„Tak fajn," povedal som. „Podujmem sa na to, ak tak veľmi chcete. Ale najprv potrebujem nejaké informácie o vás."
„Pýtajte sa!"
„Ste vydatá?"
„Nie."
„To je skvelé!"
„Prečo?"
„Ehm... ale len tak."

Odkašľal som si a pokračoval:

„Zjavuje sa ten tieň aj mimo vašej prítomnosti?"
„Odkiaľ to mám preboha vedieť, keď tam niesom prítomná?"
„No, to je fakt," pokýval som hlavou. „Tak ďalej: Zomrel vám nejaký blízky príbuzný?"
„Tým myslíte dnes?"
„Tým myslím hocikedy!"
„Nie."
„Ste si istá?"
„Samozrejme!"
„No, veď dobre. Je váš dom postavený na indiánskom pohrebisku?"
„Čo?"
„Musím to vedieť!"
„Pokiaľ viem, tak nie."
„Hm. Tak dobre. To je všetko."
„Pomohlo vám to?"
„Ani nie."

Slabo si vzdychla a pokrútila hlavou. Znova som si usrkol z kávy. A vtedy som dostal plán, ako toho bastardíka dostať. Oboznámil som s ním Victoriu. A bola nadšená. Ako inak.

***

Plán to bol v podstate jednoduchý, ale geniálny už vo svojej podstate. Spočíval, stručne povedané, v tom, že sa s Victoriou stretneme v malom lesíku za mestom. Za deň D, som stanovil pondelok. A to z jediného dôvodu: malo byť slnečné počasie. To znamená, že ten tieň určite neunikne mojej pozornosti. No, a potom by prišla na rad náročnejšia časť. A síce: dostať sa do blízkosti toho tieňa a... ďalej je to už v rukách božích. Ak by sa mi podarilo stretnúť sa s tým tieňom, Victoria mala okamžite zdrhnúť. To v záujme zachovania bezpečia.

Stál som pri jednom mohutnom strome na dohodnutom mieste a čakal. Mali sme sa stretnúť asi o druhej. To bolo za desať minút. Neubehli však ani tri a ja som zazrel Victoriu, ako kráča oproti mne. Tvár mala bledú. Skrýval som sa za mohutným kmeňom a opatrne vykukoval, aby som obhliadol situáciu. A vtedy som si všimol, že sa za mojou klientkou skutočne pohupuje akýsi čudný tieň. Keď Victoria prešla okolo mňa, okamžite som vyskočil spoza stromu, priamo do cesty tomu astrálnemu subjektu. Victoria na nič nečakala a dala sa do behu. Čoskoro sa nám úplne stratila z dohľadu.

„Kto si?" zrúkol tieň.
„Earl O'Really. Detektív."
„Si fízel?"
„Ani nie."
„Čo odo mňa chceš?"
„To ešte neviem."
„He?"
„Dostal som informácie, že lozíš za istou ženou."
Mlčal.
„Za Victoriou," dodal som.
„Poznám veľa Victorii," uhýbal.
„Nehraj sa na kokota, bratku! Vieš veľmi dobre na koho myslím! Na Victoriu Maryovú!"
„To je moja vec!" zvolal.
„Obávam sa, že nie. Najala ma, aby som ťa jej zbavil."
„Prečo? Sledovať niekoho predsa nie je nič nezákonné!"
„To sa teda kurevsky mýliš!"

Tieňovaný chlapík sa na mňa zahľadel jasne červenými očami. V tom pohľade bolo čosi zlovestné, čo sa mi teda ani trochu nepáčilo. Ale pohľadom som neuhol.

„Nestaraj sa do mojich vecí, detektívik!" zasyčal.
„Prepáč, ale je to moja práca!"
„A čo teraz? Odstrániš ma?"
„Niesom nájomný zabijak, chlapče."
„A keby si bol, povedal by si mi to?"
„Nie."
„Tak vidíš!"
„Ale myslím, že by to vo výsledku na nič nebolo, alebo sa mýlim?"
„He?"
„Už si predsa mŕtvy, nie?"
„To som!" odvetil takmer dotknuto. „A práve preto ju sledujem!"
„Ako to?" nechápal som.
„To ona ma zabila!" zvolal.
„Robíš si zo mňa srandu?"
„Vôbec! A kvôli tomu som jej v pätách! Chcem sa pomstiť!"
„Fú, musím povedať, že si ma skutočne prekvapil."
„Človek sa stále učí."
„Ale moment... Veď mi sama povedala, že jej nikto blízky nezomrel!"
„Ale ja som nebol nikto blízky!" opravil ma.
„Čiže, to znamená, že ste sa nepoznali?"
„Tak, tak."
„A ona ťa ako len tak zabila?"
„Áno."
„A ty si si to nechal?"
„Čo tým myslíš?"
„No, že či si sa skutočne nechal zabiť ženskou?! To si taká padavka?"
„Zavri hubu!" okríkol ma. „Nemohol som sa brániť!"
„Prečo?"
„To nie je tvoja vec!"
„Myslím, že teraz už je. Som v tom namočený až po kokot!"
„Spal som, keď to už musíš vedieť!"
„Aha. No, tak v tom prípade si sa asi fakt nemal šancu."
„No vidíš."

Odmlčal som sa a naklonil hlavu nabok. Nevedel som, ako ďalej pokračovať. Mám toho chlapíka zneškodniť? Tým by som síce splnil úlohu, ale na druhej strane... Aj on mal právo na zaslúženú pomstu.

„A čo mám teraz podľa teba robiť?" spýtal som sa podráždene.
„Čo keby si mi pomohol?"
„Čo?!"
„No hej... Mohol by si mi pomôcť dostať tú čubku."
„Chceš ma namočiť do vraždy?"
„Nepovedal som, že ju zabijem."
„Netrep sprostosti! Dobre viem, o čo ti ide! Poznám také typy, ako si ty!"
„Dobre, dobre," zamrmlal. „Ale bolo by to spravodlivé, keby si mi pomohol."
„Myslíš?"
„Áno. Len si to vezmi: Bol som chladnkrvne zavraždený. A dokonca ženskou! Uznaj, že moja česť bola poškvrnená. Čo by si robil ty, na mojom mieste?"
„Zrejme to isté," priznal som. „Ale nemôžem to urobiť! Na vražde sa podieľať nebudem!"
„Nebolo by to po prvýkrát..."
„Čo prosím?"
„Ale nič," odkašľal si. „Pozri, O'Really, nič od teba nechcem. Stačí len, keď mi ju poriadne spracuješ."
„To by šlo. Už dlho som nemal ženskú."
„Tak som to nemyslel!" zasyčal.
„Aha," odvetil som sklamane.
„Myslel som tým, že stačí keď ju privedieš na nejaké opustené miesto."
„Napríklad do mojej kancelárie?"
„To je podľa teba opustené miesto?"
„Jasné. Okrem mňa tam skoro nikto nechodí. A ani sa nečudujem."
„No dobre."
„A ty sa postaráš o zvyšok, však?"
„Presne!"
„A čo z toho budem mať?"
„Prachy, prirodzene."
„Je to trochu klišé, nie?"
„Ak nemáš záujem..."
„Ale nie!" zarazil som ho. „Toto klišé sa mi nikdy neomrzí!"

***

Vrátil som sa do kancelárie. Bol som zo všetkého tak trochu rozrušený. Dokonca ma zastihli aj výčitky svedomia. Totiž, aby ste rozumeli, Victoria bola fakt kosť. Bolo mi ľúto, že takto musí skončiť. Ale čo... Biznis je biznis. Zdvihol som slúchadlo a vytočil jej číslo.

„Áno?"
„Tu je Earl O'Really," povedal som.
„Ako to ide?"
„Dobre. Mám pre vás nejaké informácie. Musím sa s vami stretnúť!"
„Dobre. Kde?"
„V mojej kancelárii."
„Máte nejaký divný hlas, Earl."
„Chytil som chrípku."
„V lete?"
„Áno."
„Aha."
„Prijdite o siedmej. Presne!"

A zložil som. Potom som sa oprel na stoličke a zaklonil hlavu. Vtedy cez okno vošiel ten tieňový mužík. Vtedy mi napadlo, že ani neviem jeho meno. Ale nedá sa povedať, že by ma to sralo.

„Zdravím," povedal.
„Čau."
„Tak kedy príde?"
„O siedmej!"
„Checheche..."
„Myslím, že bude lepšie ak sa zatiaľ schováš do skrine."
„Žartuješ?"
„Nie."
„No dobre..."

Akurát keď tam vliezol, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Dokonale načasované. Až ma to znervóznilo. Preglgol som.

„Ďalej!"

Vošla a bez slova sa posadila.

„Tak o čo ide?" spýtala sa.
„Hovoril som s tým týpkom."
„Výborne. A čo vám povedal?"
„Niečo, čo ma trochu zaskočilo."
„Čo to bolo?"
„Vravel, že ste ho zabila."
„To povedal?"
„Áno. A ešte spomenul, že sa vám chce pomstiť."
„No toto!"
„A presne preto som ho sem dnes pozval."
„Čože?!!"
„Je to tak, ako vravím. Myslím, že má právo pomstiť sa. Vy nie?"
„Nie!"
„No, to je fuk," otočil som hlavu ku skrini a zavolal: „Hej! Už môžeš vyliezť."

Dvere na skrini sa otvorili a tieň vyšiel von. Červené oči mu planuli.

„Ahoj, Victoria!" usmial sa na ňu. Vyzeralo to, že sa na ňu chcel okamžite vrhnúť.
„Ahoj, Gregor," opätovala mu úsmev. A potom sa on, k môjmu všeobecnému údivu sklonil a pobozkal ju na ústa.

„Čo to má byť?" zvolal som a vyskočil na nohy. „Vy sa poznáte???"
„Samozrejme, Earl," zasmiala sa Victoria.
„Ale... ale... To znamená, že ste mi klamali!"
„To je pravda," poznamenal Gregor.
„Ale prečo?"
„Z jednoduchého dôvodu: chceli sme ťa dostať, Earl. A preto sme na teba ušili túto búdu. A ty si sa chytil okamžite."
„Kto si vás najal?"
„Nikto. Sme tu z vlastnej vôle!"
„Ale veď sa vôbec nepoznáme!"
„To nie. Ale radi vraždíme neznámych ľudí."
„Takže tak to je!" vyprskol som. „Spiknutie! Stal som sa obeťou hnusného, kurevského spiknutia!"
„Správne."

Zaškrípal som zubami. Vyzeralo to so mnou skutočne zle. Z dvoch kvázi priateľov sa stali nepriatelia! Rýchlo som siahol rukou pod stôl a vytiahol revolver. Namieril som na Gregora a vystrelil. Cvaklo to však naprázdno.

„Haha!" zarehotal sa. „Myslíš, že som blbý, Earl? Vyprázdnil som ti zásobník!"
„Kedy?" zakričal som.
„Pred chvíľou."
„Ale... ale... To nie je možné! Musel by som si to všimnúť!"
„Ale ty si si nič nevšimol, však?"
„Nie!"
„Muehehehe..."
„Ale prečo si to urobil?!"
„Aby som sa poistil, prirodzene..."
„Kurva."

Preglgol som. Strelil som pohľadom k Victorii. Sedela celkom pokojne a chladne sa usmievala.

„Takže ma teraz asi zabijete, čo?" spýtal som sa.
„Tak trochu," odvetila.
„Ako to myslíš?"
„Tak, že ťa naozaj zabijeme."

V tej chvíli sa na mňa Gregor vrhol, ako hladná šelma. Toto už presahovalo všetky medze. Nastala kurevsky patová situácia. Odskočil som priamo pod stôl. Cítil som, že toto je môj koniec. Vždy som si predstavoval, že moja smrť bude trochu veľkolepejšia, alebo ešte lepšie: že žiadna nebude.

Vtedy som si však na niečo spomenul. Rýchlo som chmatol do zásuvky svojho stola a modlil sa, aby tam bol. A bol tam! Mal som šťastie! Bleskovo som si kryomagnetický teleportátor pritisol k hrudi. Gregor sa už chystal k ďalšiemu protiútoku. Vtedy som ten prístroj opatrne otvoril. Slabo to bzuklo a okamžite ma to vcuclo dnu. Otvoril som oči a zistil, že som sa preniesol na Štvrtú Tadeovskú Eveňjú, západnú ulicu, južného cípu, východného ostrova Transcedentálneho kráľovstva. Zhlboka som si vydýchol a utrel si čelo. Bolo to o chlp.

„Ahoj, Earl," ozval sa za mnou akýsi známy hlas. Znel dosť zlovestne. S veľmi neblahým tušením som sa obrátil. A nebol to nik iný, ako John M. McGlenn. Tomu sa povie skočiť z hovna priamo do šťanky.

„Do riti!" zaklial som.
„Čo sa deje? Niesi rád, že ma vidíš?"
„No... Po pravde... Mám trochu strach."
„Z čoho?"
„Že ma zabiješ."
„Prečo by som to robil?"
„No, veď vieš. Nerozišli sme sa zrovna v dobrom..."
„Ale, ser na to, Earl! To je už minulosť! Ale vyjebal si so mnou dobre, to sa musí nechať!"
„Ďakujem!"
„Poď so mnou! Pozývam ťa na pohárik."
„Vďaka, John," povedal som. „Myslím, že po dnešku ho skutočne budem potrebovať..."
Dátum vloženia 17. 8. 2008 11:50
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1610
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. predpolnocna a.

    .. Earl..to mal velmi nahnuté ..prekrásnym tieňom s planucimi ocami..no tentoraz rýchlo ..dej plynul a co je dolezite ako vzdy pacil sa mi.. ok

    17. 8. 2008 12:56
  2. milson5

    super pribeh s happyendom

    17. 8. 2008 14:02
  3. Edo Elat (napísal autor básne)

    predpolnocna + milson: dakujem vam

    17. 8. 2008 16:49