Basnicky.sk

Bol to malý, obézny chlapík z hlavou ako koleno. Dôležitý imbecil, pomyslel som si. Chodil s palcami na nohách od seba a neprestajne funel, ako rozmrdaná lokomotíva. Napriek tomu sa mi zdal strašne známy. Či už to bolo jeho gestikuláciou, pripomínajícou schizofrenického jeleňa, alebo len malým náznakom akéhosi záblesku v očiach. Nech je ako chce, tento nýmand vpochodoval do mojej kancelárie, akoby tam bol doma a tresol po stole.

„Som Lucius Herrtol. Mám pre vás prípad!" zaškrečal.
„Viete koľko stál ten stôl?" spýtal som sa pokojne a premeriaval si ho.
„Nie. A vy?"
„Pravdaže nie. O čo ide, pán Herrtol?"
„Podvádza ma manželka!"
„Tak to je smutné."
„Teda presnejšie povedané, len si myslím, že ma podvázda."
„Prečo si to myslíte?"
„Hneď vám to všetko poviem!"
„Tak prosím, len hovorte!"
„Už aj hovorím! Nemám čo skrývať!"
„Sakrapráca, Herrtol! Nezahrávajte sa so mnou a hneď to vysypte!"

Lucius si vzdychol a tvár mu zbrázdil jemný smútok.

„Mám podozrenie," začal potichu, „že moja manželka má pomer o ktorom nič neviem."
„To ste už vraveli..."
„So schodami."
„Ako prosím?"
„Veď vám vravím. Má pomer so schodami."
„Hm. Schodami? To myslíte, ako...?"
„Áno. Drevenú konštrukciu v tvare schodov."
„Ste si vedomý, že to znie dosť fantasmagoricky?"
„Isteže."
„A viete si predstaviť, ako to asi vyzerá pri ich súloži?"
„Takéto veci si zásadne nepredstavujem."
„No... a prečo si myslíte, že v tom sú... schody?"
„Vždy keď po nich prechádzam, tak ma zhodia."
„Skutočne?"
„Hej. Zo žiarlivosti."

Odmlčali sme sa a ja som to prijal s povďakom. Musel som si trochu usporiadať myšlienky.

„A čo chcete odo mňa?" spýtal som sa.
„Aby ste ich prichytili pri čine! A priniesli mi dôkaz!"
„Takže o to vám ide?"
„O nič iné!"
„Viete, podľa mňa ste príliš paranoidný..."
„To si nemyslím."
„Ale ja áno. A to má v momentálnej situácii väčšiu váhu."
„Chcete mi tvrdiť, že som si manželkin pomer so schodami vymyslel?!" spýtal sa dotknuto.
„Možno ste si vymysleli aj manželku, čo ja viem?!"
„Nebuďte drzý!"

Už som začínal byť unavený. Lucius siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ niekoľko fotiek. Prudko ich hodil na stôl. Asi si myslel, že to vyzerá strašne über-cool.

„To sú oni!" povedal. Zdvihol som jednu z nich k očiam. Bolo tam vyfotené obyčajné schodisko.
„No a?" povedal som.
„Pozrite sa na túto," strkal mi ju pod nos. Pozrel som sa. Boli tam tie isté schody, avšak s malým rozdielom. Boli naopak.
„Toto ma má presvedčiť? Veď to dnes dokáže kdejaký trapák s photoshopom."
„Je to z môjho tajného fotoaparátu," vysvetľoval Lucius. „A môžete mi veriť. Je to skutočne!"
„A kurva," zaklial som. „Tak v tom prípade je to fakt husté, Lucius."
„Len priatelia mi hovoria Lucius," poznamenal.
„A kurva. Tak v tom prípade je to fakt husté, pán Herrtol," opravil som sa.
„Tak vidíte!" povedal a nahodil víťazoslávny úsmev.
„No dobre. Tak máte pravdu," uznal som. „S tými schodami je skutočne niečo v neporiadku."
„Takže to vezmete?"
„To neviem. Zdá sa mi to trochu jebnuté."
„A to ste ešte nevideli tie triky, čo tie schody dokážu!"
„Videl som už všetky triky, Herrtol. A ešte nejaké naviac."
„Ale takéto ešte rozhodne nie."
„Ako napríklad?"
„Levitovanie, saltá, popiskovanie novozélandskej hymny, varenie kávy, zabíjanie múch a...," odmlčal sa.
„A?"
„No... levitovanie a také tie veci," vykoktal.
„K u r v a d r á t, Herrtol!" buchol som päsťou po stole. „Toto je tá najväčšia kravina, akú som kedy počul!"
„Prosím, O'Really, vezmite to! Alebo aspoň obhliadnite terén! Za to nič nedáte. Čo vy na to? Áno?" spýtal sa dychtivo.

Veľmi sa mi do toho nechcelo. Pripadalo mi to úchylné. Ja na takéto veci proste nie som. Presahovalo to všetky medze.

„Prečo tie schody proste nerozsekáte?"
„Nemôžem."
„Prečo?"
„Chráni ich nejaká sila."
„Akože kliatba?"
„Nie. Nejaká sila."
„Aha."

Odmlčali sme sa. Herrtol sa napokon ku mne naklonil. Znova sa mi zazdalo, že ho poznám. Bol som si tým takmer sto percentne istý.

„Takže?" spýtal sa s chabým náznakom úsmevu.
„Dofrasa, Herrtol," zavrčal som, „ste proste zotročený kusom dreva. Nie ste prvý ani posledný chlap, ktorému sa to stalo. Tak načo okolo toho robiť také haló?"
„Vymenujte mi aspoň troch ľudí, ktorým sa stalo niečo podobné!"
„Troch?"
„Tak dobre! Stačí jeden."
„No... nejako si neviem spomenúť."
„Tak vidíte!"
„Dobre, Herrtol. Ako chcete. Vezmem to. Viete koľko si počítam?"
„Nie."
„Dobre. Päťdesiat dolárov za hodinu."

***

Bolo už riadne neskoro a ja som postával pred Herrtolovým domom a fajčil cigaretu. Chystal som sa omrknúť terén. Nebol som nijako zvlášť nervózny. Mal som vcelku istotu, že všetko pôjde hladko. Momentálne nebol doma ani Herrtol ani jeho ženuška a tak som vedel, že ma nikto nebude rušiť.

Opatrne som pristúpil ku dverám a stisol kľučku. Dvere sa so slabým vŕzganím otvorili. Ešteže mi Herrtol nechal odomknuté. Vkĺzol som dnu a nehlučne za sebou zavrel. Potom som sa zahľadel na svoju dlaň, kde som mal nakreslený plán cesty k schodisku. Ako sa ukázalo, bolo dobre, že som si ho zaobstaral, pretože tento dom bol hotové bludisko. Kým som inkriminované schody našiel, noc už riadne pokročila.

Nevyzerali najhoršie. Vlastne vyzerali úplne obyčajne. Ako obyčajné, priemerné schody, v obyčajnom priemernom dome. Zapálil som si ďalšiu cigaretu a usmial sa.

„Tak čo?" spýtal som sa.
„Nič," ozval sa dunivý hlas. Trochu ma to vydesilo. Preglgol som.
„Kto to povedal?" rozhodol som sa zahrať na idiota.
„Schody," prišla odpoveď.
„Takže je to pravda!" zvolal som.
„A čo?"
„O tom pomere s Herrtolovou manželkou!"
„O nijakom pomere neviem."
„No jasné, ako inak," zamrmlal som. Pristúpil som bližšie ku schodom, aby som si ich mohol detailnejšie obzrieť.
„Čo si ma tak obzeráš?" zasyčal hlas.
„Len si preklepávam terén."
„Pripadáš mi skôr ako nejaký úchyl!"
„No prosím: A to hovoria schody, ktoré š u k a j ú Herrtolovu ženu," povedal som a vzápätí sa zarazil. Nikdy mi totiž nenapadlo, že niekedy vyslovím podobnú vetu.
„Vravel som ti, že o žiadnom pomere neviem!"
„Vravel? Ty si chlap?"
„Samozrejme! A čo si si myslel?"
„Radšej nič. Pre istotu."
„Ach tak."
„Počuj. Nebude ti vadiť, keď sa ťa niečo spýtam?"
„Bude."
„Tak dobre. Ako vyzerá priebeh tvojej malej potreby?"
„Nerozumiem."
„No, že ako štíš?"
„Daj si pozor, O'Really!"
„Odkiaľ vieš moje meno?" zneistel som.

Vtedy sa po celom dome rozľahol odporný chrapľavý smiech. Nervózne mi začalo potikávať v kútiku pravého oka. Situácia sa nepríjemne komplikovala. Stál som tam ešte asi päť sekúnd po tom, čo ten hrdelný smiech ustal a potom moje citlivé oči oslepilo jasné svetlo. Chvíľu som nevidel absolútne nič. Rozoznal som však to, že tento dom je rozhodne menší, než sa mi zdalo. Tvorila ho vlastne len jedna dlhá chodba. Bolo mi záhadou, ako som tu mohol tak dlho blúdiť. Rozoznal som tiež obrysy človeka stojaceho pri schodisku, asi päť metrov odo mňa. Pretrel som si oči a poriadne zaostril.

„Herrtol!" vypadlo zo mňa. „Čo tu kurva robíte?"
„Cheche..."
„Vravíte niečo?"
„Cheche..."
„Prečo sa chechtáte, Herrtol?"
„Pretože tvoja tuposť ma naozaj veľmi baví, Earl."
„Kedy sme si potykali?"
„Cheche..."
„Ničomu nerozumiem."
„Cheche..."
„Čo sa zase chechtáte, Herrtol? Šľahol ste si niečo, či čo?"
„Niesom Herrtol!" zakrákal.
„Vy ste mi nadiktovali falošné meno?"
„Presne tak."
„A kto teda si, ty vy m r d?" prešiel som aj ja do tykania.

Lucius odrazu luskol prstami a jeho podoba sa zmenila ako mávnutím kúzelného Gandalfovho vtáka. Odrazu som čumel do dôverne známeho ksichtu o ktorom som dúfal, že ho už nikdy viac neuvidím. Ale ako inak, zase som sa prerátal. Predo mnou stál John O'Really, presne ten istý upírí s k u r v e n e c, ako naposledy.

„A sakra," zamrmlal som.
„Zrejme vieš prečo som tu."
„Žeby si ma chcel znova nalákať na vašu stranu?"
„Nie."
„Tak potom ma chceš zrejme zabiť."
„Presne tak."
„To je smutné."
„Nepochybne."
„Takže to potom znamená... že sa nekonal žiadny pomer so schodami?"
„Nie."
„A manželka?"
„Cheche..."
„Čože?"
„Neexistuje. Vymyslel som si ju."
„To som si myslel. Počuj... vždy som si myslel, že keď sa upíri dostanú na svetlo, tak ich to okamžite zabije."
„Nebuď hlupák, Earl. Platí to len pre svetlo s UV žiarením. V tomto dome mám svoje špeciálne. Preto ťa to tak oslepilo, keď som rozsvietil."
„Chceš tým povedať, že vyrábaš vlastné svetlo?"
„Áno."
„No teda! A ako to, že si sa sem dostal? Veď som ťa naposledy definitívne zamordoval."
„Myslím, že odpoveď na túto otázku poznáš."
„Áno?"
„Áno."
„Máš pravdu. Poznám ju."
„Tak načo sa na to potom pýtaš?"
„No len tak. Aby som oddialil svoju smrť."

John sa zamračil a vystavil rad svojich prvotriednych upírich tesákov. Bojovne sa rozkročil a skočil na mňa. Ešteže som včas uhádol jeho úmysel a odskočil bokom. Tentoraz to vyzeralo naozaj zle. Mal som po ruke síce svojho Lugera, ale nanešťastie bez strieborných nábojov. Jediné, čím by som ho ako tak mohol dostať, bola malá fľaštička svätenej vody z Jordánu. Avšak sotva jej bude dosť, aby som sa z tejto šlamastiky vylízal s čistou kožou.

Prudko som hrabol do vrecka a vytiahol svätenú vodu.

„Nepribližuj sa!" zakričal som a mával fľaštičkou pred sebou.
„Cheche..."

Vtedy som naňho vyprskol plnú dávku posvätenej vody. Hlasno zaškrečal a chytil sa za tvár, na ktorej sa mu začalo rozliezať množstvo nepekných jaziev. Rýchlo som k nemu priskočil a kopol ho priamo do ksichtu. Potom som bleskurýchlo pribehol ku dverám a vybehol na ulicu. John sa už nepochybne zozbieral a sledoval ma. To bolo isté. Priplichtil som k svojmu autu a zašmátral po kľúčoch. Ani zaboha som ich nevedel nájsť.

„Hľadáš toto?" ozvalo sa mi za chrbtom. Obrátil som sa. John tam stál a usmieval sa ako obsratý mesiačik. Hlasno zaštrngotal zväzkom kľúčov.

„Hej!" zakričal som. „Daj to sem, ty nano m r d!"
„Už ti budú nahovno, Earl. Ver mi."
„Neviem, ako ty, ale ja by som sa rád vozil aj po smrti..."

Vtedy ma osvietila spásonosná myšlienka. Rýchlo som strčil ruku do vrecka kabáta a vytiahol odtiaľ baterku. Obyčajnú, triviálne skurvenú baterku! John ma prekvapene pozoroval.

„Ha!" zvolal som a namieril naňho baterkou. „A čo urobíš teraz, vampýrik?"
„Earl, ty ma chceš zabiť obyčajnou baterkou?"
„Áno."
„Si fakt kretén."

Na nič som nečakal. Rozsvietil som baterku a prúd svetla namieril na jeho tvár. Svetlo však bolo príliš slabé. To som očakával. Priskočil som k bráchovi a potom som mu prudko trhol hlavou dozadu. Zakvičal ako chovné prasa, ale inak nerobil problémy. Nadýchol som sa a celou silou mu vrazil tú svietiacu baterku až niekde do krku. Potom som ho ešte pre istotu kopol do brucha. Odletel asi pol metra a pristál na špinavom asfaltovom chodníku. Z huby mu stúpala para a oči mal, ako dva žeravé uhlíky. Poklesla mu sánka a evidentne chcel niečo povedať, našťastie to však nestihol. Čo bolo šťastie. Vieti, neznášam tie suchoprdé žvásty ľudí, čo majú smrť na jazyku.

John privrel viečka a nečujne sa rozprášil na tisíce malých zrniek kukurice. To bol jasný signál, že som sa ho konečne nadobro zbavil. Teraz bude už naveky blúdiť medzi svetmi. Neľutoval som ho. Bol som šťastný, že sa už nikdy nevráti. I keď jeden nikdy nevie, čo môže od takýchto upírskych bastardov čakať.

Zodvihol som zo zeme svoje kľúče, nasadol do auta a zamieril po hlavnej. Bol som šťastný, hoci som hovno zarobil. V ďiaľke svietili svetlá veľkomesta.