Basnicky.sk

Bol som rozvalený na svojej stoličke a zabíjal muchy zloženými novinami. Mal som skutočne dobré skóre. Tridsať múch za päť minút. Práve keď som sa chystal dostať tridsiatu prvú, zazvonil telefón. Neochotne som zodvihol slúchadlo.

„Čo je?" ozval som sa.
„O'Really? Ste to vy?"
„Dlžím vám nejaké prachy?"
„Nie."
„Tak som to ja."
„Volám sa Herbert Ballards. Počujte... potrebujem vašu pomoc!"
„Hej?"
„Áno. Ste moja posledná nádej... nikto mi neverí a všetci sa mi smejú."
„O čo ide?"
„Zajtra nastane apokalypsa."
„Hahaha... nehovorte, Ballards."
„Je to pravda!"
„A odkiaľ to viete?"
„Viete... mal som taký sen."
„Tak sen?"
„Hej. Bol v ňom obrovský kaktus a ten mi povedal, že apokalypsa nastane zajtra."
„Ballards, počúvate sa vôbec? Hovoríte ako normálny cvok."
„Tak to ťažko. Ešte som nevidel cvoka, ktorý by bol normálny. Ale späť k tomu snu. Bola v ňom aj moja mŕtva matka a povedala mi, že ak sa nezaslúžim o záchranu sveta, skončím u Lucifera."
„Nudíte ma, Ballards. Toto sú samé kraviny."
„Podľa vás ten sen nič neznamená?"
„Keby ste vedeli, čo všetko sa už nasnívalo mne..."
„Radšej to nechcem vedieť."
„A dobre robíte."
„To nepochybne."

Odmlčali sme sa. Mlčali sme asi tri minúty.

„Kurva, Ballards, čo ste tak ticho?" zavrčal som.
„Neviem, čo by som vám ešte mal povedať."
„Počujte... tento prípad zobrať nemôžem."
„Prečo nie?"
„Nuž, viete... potrebujem viac, ako vaše nepokojné sny."
„Kurva, O'Really, vezmite to! Dostanete poriadne zaplatené."
„To si píšte. Počítam si dvadsať dolárov na hodinu."
„Dám vám štyridsať."
„Na hodinu?" spýtal som sa, aby nedošlo k nedorozumeniu.
„Samozrejme."
„Ale čo odo mňa vlastne chcete?"
„Aby ste zachránili svet!"
„Lákavé... ale problém je v tom, že neviem ako."
„To si už zistite sám."
„A čo ak tá apokalypsa zajtra nenastane? Tiež dostanem svoje prachy?"
„Nastane, O'Really, tým som si istý."
„Áno, ale keby predsa..."
„Tak tie prachy dostanete!" zavrčal podráždene.
„Tak fajn," povedal som a položil.

Hneď, ako som to urobil, pocítil som k nápadu okamžité sympatie. Nebudem musieť de facto nič urobiť a bez námahy získam balík prachov. Pohodlne som sa oprel a dal ruky za hlavu. A v tej chvíli sa mi do šedej kôry mozgovej votrela nepríjemná myšlienka. Čo ak má Ballards pravdu? V dejinách už bolo veľa prorockých snov, ktoré každý ignoroval a nakoniec to ľutoval. Zdvihol som slúchadlo a vytočil číslo.

„Haló?" začul som hlas.
„Sergej? Si to ty?"
„Áno."
„Tu Earl."
„Aký Earl?"
„O'Really."
„Aha. Ja som si myslel..."
„Nemysli!"
„Dobre. Čo chceš?"
„Mám na teba intímnu otázku."
„A kurva."
„Len pokoj. Nebude to nič nepríjemné."
„Tak to vysyp."
„Nastane zajtra apokalypsa?"
Ticho.
„Sergej?"
„Vôbec nič o tom neviem."
„Vieš, nepýtal by som sa, ale volal mi jeden..."
„Ja v tom nemám, prsty Earl! Fakt nie!"
„Sergej, ale veď..."
„Teda možno v tom mám prsty. Ale veď aj ja musím živiť rodinu! Nie? Nie?"

V tej chvíli mi to došlo.

„Takže je to pravda?!" zvolal som.
„Podľa toho čo."
„To o tej apokalypse."
„Obávam sa, že áno, Earl."
„Kriste! To myslíš vážne?"
„Obávam sa, že áno, Earl."
„Prestaň!" okríkol som ho. Utrel som si čelo a usilovne premýšľal.
„Kto to bude organizovať?" spýtal som sa.
„Organizovať?" spýtal sa pobúrene Sergej. „Earl, to nie je nijaká technopárty, alebo jazzový krúžok."
„Tým chceš povedať, že to nemá organizátora?"
„Má, ale mi ho voláme skôr Dohliadač."
„Prečo?"
„Neviem."
„No dobre, dobre... a kto je ten dohliadač?"
Opäť mlčal.
„Je to jeden z jazdcov apokalypsy?" spýtal som sa. Vhodnejší kandidát mi nenapadol.
„Hej," prisvedčil mdlo.
„Ktorý?"
„To je dosť osobné, Earl."
„Nechápem prečo by bolo. Čo ste milenci či čo?"
„Nie!" odsekol Sergej.
„Tak kto je to."
„No... aj keď to nie je tvoja vec: Je to Yzmael Saracén Germanicus Brutus."
„Kurva, ja som to tušil."
„Vážne?"
„Nie."
„Aha."
„A kde ho nájdem? Toho Yzmaela?"
„Študuje veterinárstvo na Tretnovskej Avenue."
„Veterinárstvo? Robíš si zo mňa prdel?"
„To rozhodne nie."

Nič som mu na to nepovedal. Miesto toho som zložil slúchadlo. Vytiahol som cigaretu a zapálil si. Nemusím vám snáď hovoriť, že sa mi do tohto prípadu príliš nechcelo. Zaváňalo to až príliš veľkým nebezpečenstvom. Ale sedieť na riti a poslušne čakať na koniec, ma tiež veľmi nelákalo. Vyšiel som na ulicu a nasadol do auta. Na Tretnovskú Avenue som dorazil asi za pol hodinu. Vystúpil som a zamieril k budove univerzity. Mal som šťastie. Práve z nej vychádzal akýsi bradatý chlapík, očividne dekan, alebo podobný živočích.

„Zdravím," povedal som. „Som Earl O'Really, detektív."
„Áno? Čím vám môžem poslúžiť?"
„Viete... ide o skutočne delikátnu záležitosť."
„O čo konkrétne?"
„O jedného vášho študenta."
„Preboha!" preľakol sa. „Chcete tým povedať, že niektorý zo študentov urobil nejakú nekalosť?"
„Zatiaľ nie. Ale chystá sa na to."
„Preboha!"
„Hovorí vám niečo meno Yzmael Saracén Germanicus Brutus?"
„Áno. Je to náš najlepší študent."
„Kde by som ho našiel?"
„Čo od neho chcete?"
„To je vnútorná záležitosť. A vás do toho akurát tak hovno."

Starý zacvakal čeľusťami a zamračil sa.

„Tak, kde ho nájdem?" zopakoval som.
„To neviem."
„Myslím, že klamete."
„Áno?"
„Áno."
„Tak to je zvláštne, lebo ja neklamem."
„Pozri, dekanisko," zavrčal som, „viem veľmi dobre, že máš prehľad o všetkých študentoch. Radím ti, aby si ihneď vysypal, kde toho nýmanda nájdem, inak ti vybavím odvoz na jedno pekné miestečko s mrežami."
„Vyhrážate sa mi?"
„Presne tak."
„Tak dobre. Viem len to, že býva na našom internáte. Izba číslo 101. Viac vám neporadím."
„To mi bohate stačí, dedo. A teraz sa pakuj."

Starký sa začal šuchtať preč. Vošiel som do budovy a zamieril k internátnym izbám. Riadil som sa podľa šípiek na stenách, takže som to miesto samozrejme neminul. Pristúpil som k izbe 101. Zaklopal som.

„Kto je?" ozvalo sa spoza dverí. Napadlo mi, že pre istotu použijem falošné meno. Jeden nikdy nevie, čo môže od vysokoškoských študentov očakávať.
„Eh... Fabian... eh... Ju...Jo....Yorg. Fabian Yorg."
„A čo chcete?"
„Hľadám pána Yzmaela."

Konečne tie dvere otvoril. Hľadela na mňa zmaľovaná tvár s výraznými kruhmi pod očami.

„Čo odo mňa chcete?"
„Pokecať si."
„O čom?"
„O počasí napríklad."
„Čo to trepete?"
„Pane, som novinár. A chcel by som s vami urobiť interwiev."
„Áno?"
„Áno. Pre školský časopis."
„To znie dobre. Poďte ďalej."

Vošiel som a pozornejšie si premeral jeho tvár.

„Zle spávate, čo?" spýtal som sa.
„Prečo si to myslíte?"
„Tie kruhy pod očami..."
„Tie sú tam zámerne," odsekol Yzmael.
„Čo?" nechápal som.
„Spravil som si ich sám."
„Vy sa maľujete?" žasol som.
„Volá sa to „emo"," odvetil urazene.

Pane bože. Chlapi maľujúci si ksicht? Kam sa to ten svet rúti? Odrazu mi tá apokalypsa nepripadala, ako ten najhorší nápad. Ale kšeft je kšeft.

„Mám informácie, že zajtra plánujete niečo nekalé," povedal som.
„Ale? A odkiaľ to novinár, ako vy môže vedieť?"
„Nie som novinár, ty chren. Som detektív."
„Tak prečo ste klamali?"
„Myslel som si, že to tak bude lepšie."
„Ach tak."
„Ale k veci... Prišiel som preto, lebo ťa chcem požiadať, aby ste to nerobil."
„A čo?"
„Tú apokalypsu."
„Mňa nezastavíte!"
„Že nie?" zvolal som, vytiahol vreckový nožík a priložil ho Yzmaelovi pod krk. Vtedy sa však otvorili dvere a dnu vošiel nejaký týpek celý v čiernom. Očividne zase nejaký emák. Trochu ma to prekvapilo, ale nôž som nespustil.

„Kto si, zmrd?" zakrákal som.
„Lucifer, Earl."
„He?"
„Lucifer, Earl."
„To ako knieža pekiel?"
„Áno."
„Myslel som si, že to je Sergej..."
„Je na dovolenke. Ja tu zaňho len zaskakujem."
„Aha. A čo tu kurva chceš?"

Luciferovi v tej chvíli padol zrak na Yzmaela.
„Čo to preboha robíš?!" zvolal pobúrene.
„Zachraňujem svet!"
„Nemôžeš ho zabiť!"
„Skutočne? Povedz mi jeden dôvod, prečo by som nemal."
„Je to môj syn."

Otvoril som ústa, ale ihneď ich zatvoril. Lucifer urobil dva kroky smerom ku mne.

„Nepribližuj sa, satanáš!" zasyčal som. „Inak mu odfaklím hlavu, ako kuraťu! Počuješ? AKO KURAŤU!"
„Dobre, Earl. Len pokoj."

Stáli sme tam asi päť minút a len tak civeli jeden na druhého. Lucifer urobil ďalší krok vpred.

„Nezabíjaj ho, Earl!" zvolal plačlivo.
„Je mi ľúto, ale musí to byť!" trval som si na svojom. „Iba ak...," dodal som prešibane.
„Iba ak čo?" spýtal sa Lucifer dychtivo.
„Iba ak by si zrušil tú zajtrajšiu apokalypsu."
„To nemôžem," vykoktal Lucifer.
„Ale môžeš!"
„Necháp ma zle, Earl. Ale už som ju odložil asi trikrát a moji obchodní partneri už sú nepokojní. Nemôžem to zrušiť aj teraz!"
„Tak potom je mi ľúto," usmial som sa a pritlačil čepeľ noža k Yzmaelovmu krku.
„Otec!" zakvílil. „Kurva, urob do piče niečo!"
„Tak dobre!" vyjachtal Lucifer.
„Dobre?" spýtal som sa.
„Zruším tu poondiatu apokalypsu!"
„Naozaj?"
„Áno! A teraz odlož ten nôž!"
„S radosťou," povedal som a podrezal Yzmaela, ako králika. Telo som opovržlivo odhodil bokom.
„Nieeee!" zakvílil Lucifer a vrhol sa k telu svojho syna.
„Sorry, brácho, ale musel som sa poistiť," povedal som.
Lucifer nariekal ako postrelený bizón. Slaboch jeden. A že knieža pekiel?! Hovno to je.
„Si bastard, O'Really! Svinský, hnusný bastard!"
„To nepochybne," uznal som. „Ale inak to nešlo, Luciferko. Musel som ho zabiť. Tvoje slovo mi proste nestačí."
„Prečo?"
„Už si v dejinách proste ojebal príliš veľa ľudí na to, aby som ti skočil na lep."
Lucifer pokýval hlavou.
„Chápem."

***

Sedel som vo svojej kancelárii a v ruke držal slúchadlo. Vytočil som Ballardsa.

„Áno?" spýtal sa.
„Už môžete pokojne spávať, Ballards."
„Čo tým myslíte?"
„Že som to vybavil. Žiadna apokalypsa nebude. Aspoň zatiaľ."
„Preboha, to myslíte vážne?"
„Samozrejme. Peniaze mi pošlite rovno na účet."
„Ale... ale ako mám vedieť, že mi neklamete?"
„Ja nikdy neklamem, Ballards."
„Ale máte na to nejaký dôkaz?"
„No áno... Ak sa zajtra ráno zobudíte živý, mám pravdu ja a ak sa nezobudíte vôbec, máte pravdu vy. Spokojný? Tak fajn."
A zložil som.