Basnicky.sk

Keď pobudne všetko krásne,
keď posledné svtlo nádeje zhasne,
zomiera všetko vôkol nás
a v tedy sa vzdávame všetkých krás.
Už niet pomoci,ktorú človek hľadá,
a jediné čo ho drží,je keď báseň skladá.
Slová sa nemíňajú,len tak plynú
a v hlave mám zakaždým myšlienku inú.
Čo ak v ruke poslednú zápalku držím.
a to svetlo nádeje sa zapáliť snažím.
Ale čo ak sa bojím,že popálim sa zas
a tento zvláštny pocit má v sebe každí z nás.
A čo ak svetlo zapálim a spomienky splanú,
možno zabudnem aj na osobu milovanú.
Možno osud nechcel to,čo sa stalo predtým
a možno iba chcel,aby som prešla tým všetkým.
Veď nik nevie,čo sa stane,
či to bude naschvál alebo nečakene.
Žiadny človek z nás osud v rukách nemá,
ani o tom nevie a hľadá sám seba.
Nikto netuší,čo ho vlastne čaká,
život je krutý a pravda je už taká.
Myslime len na veci,ktoré sú pekné
a myšlienka na zlo pomaly zmäkne.
Ikeď život je krutý,nesmieme sa báť,
pretože nás veľa čaká nesmieme sa vzdať.
Možno na nás niekto čaká a naozaj blízko je,
ak si veríme,tak ho raz nájdeme.


Na tomto svete nás veľa vecí teší,
napríklad nočná obloha či úsmev malých detí.
Pálivé lúče slnka,ktoré ťa vždy hrejú,
ľudia,ktorých máš rád a s tebou sa smejú.
Oblaky,na ktoré sa pozeráš a vidíš rôzne veci,
možno si to berieš k srdcu a možno sú to len keci.
Práve teraz sedím a pozerám kde sa dá,
všade samé ticho,nikto nikoho nehľadá.
Len spoza ulice počuť detský hlas,
všetko ide pomaly,pomaly sa míňa čas.
Táto báseň je skutočná,ako všetky slová v nej,
tak sa netráp nad ničím a radšej sa pousmej.