Basnicky.sk

Mladší z klanu sa nedostavil, avšak miesto toho ku mne zavítal iný John. Keď sa mi dovalil do kancelárie, najprv som logicky usudzoval, že nový prípad na seba nenechá dlho čakať. Zadíval som sa naňho. Nevyzeral, že by mal nejaký extra veľký problém. Na prasačej tvári sa mu pohrával úsmev.

„Dobrý deň," pozdravil. Už tým vo mne vzbudil nedôveru. Takýto klišé pozdrav svedčí o tom, že má niečo za lubom. Podal mi svoju vizitku. John M. McGlenn - Filmový producent, stálo tam. A potom tam boli samé nepotrebné kokotiny, ako adresa, číslo mobilu a podobne.
„He?" nechápal som.
„Prišiel som vám ponúknuť istú ponuku."
„No hej... ponuky sa obvykle ponúkajú," prehodil som. „Tak o čo ide?"
„No viete... vec sa má tak... Hollywood by veľmi rád sfilmoval vaše príbehy."
„Čo prosím?"
„Vaše príbehy!" zopakoval muž. „Tešia sa predsa obrovskej popularite! Dokonca sa rozprávajú aj pri táborových ohňoch. Niet pochýb o tom, že ste sa stali legendou, O'Really!"
„Trochu ma to zaskočilo," priznal som.
„Nechápem prečo," usmial sa McGlenn.
„No... a kto ma bude hrať?"
„Vy sám!"

Zadíval som sa naňho a snažil sa mu z ksichtu vyčítať, či si zo mňa náhodou nerobí blázna.
Očividne to však myslel vážne a aj to dával patrične najavo.
„Pozrite," povedal som, „nemyslím si, že ja som ten pravý adept na hlavnú úlohu..."
„Hahaha!"
„Čomu sa smejete?"
„Tej vašej skromnosti! Ste presne taký, ako o vás ľudia hovoria!"
To ma prekvapilo. Nezdalo sa mi veľmi pravdepodobné, že by som mal medzi pospolitým ľudom takúto povesť. Niečo mi na tom chlapovi nehralo. Tie jeho oči a divne predĺžené uši... bol mi vyslovene protivný. Musel som si dávať majzla.
„Myslel som si, že o túto prácu majú záujem profesionálny herci," prehodil som.
„To iste áno," súhlasil McGlenn, „ale podľa mňa ste najlepšou voľbou vy!"
„A to prečo?"
„Kto by už len dokázal lepšie zahrať Earla O'Reallyho, ako samotný Earl O'Really?"
„Tak to je argument, ako môj ritný veniec..."
„Prepáčte?"
„Kašlite na to," mávol som rukou. „Čo keby ste mi dali čas na rozmyslenie?"
„Vy o tom chcete premýšľať?"
„Hej."
„A prečo prosím vás? Toto je predsa príležitosť, aká sa neodmieta a prichádza len raz za život."
„Práve preto si to musím dôkladne premyslieť."
„No, keď inak nedáte...," zamrmlal McGlenn.
„Zajtra ráno sa vám ozvem s odpoveďou."
Po týchto slovách sa McGlenn nebadane uklonil a spätkujúc vyšiel z môjho zorného poľa.

***

Musel som priznať, že toto bol zatiaľ ten najzapeklitejší prípad, aký som mal. Prípad všetkých prípadov. Vziať to, alebo nevziať? Mnoho ľudí by okamžite zvolilo prvú možnosť. Lenže ja som si musel počínať veľmi obozretne! Vedel som, že ak to prijmem budem mať prachy, slávu, ženy... no proste parádny život. Avšak stále ma v mysli strašila predstava Johna McGlenna. Pripadal mi, ako typ, čo vás len využije, vyžmýka prachy a potom odkopne do najhlbšieho kanála a ešte sa tam aj vyserie.
A práve tento nejasný pocit mi bránil na tú ponuku kývnuť. Vtedy mi však niečo napadlo. Obvolám starých známych a spýtam sa ich na názor. Tak získam objektívny pohľad na vec. Zdvihol som slúchadlo a vytočil číslo.

„No?" ozvalo sa na druhej strane.
„Chcem hovoriť s McVeillovou," povedal som.
„Pri telefóne."
„Tu je Earl O'Really."
„Kto?"
„Ten detektív."
„Ach ták..."
„Mal som na starosti váš prípad... spomínate si?"
„Nevyriešili ste ho," podotkla. Zaškrípal som zubami.
„O tom nemienim diskutovať... potrebujem od vás radu."
„Akú?"
„Mám podľa vás hrať vo filme?"
„Vo filme?"
„Uhm."
„Jasné."
„Skutočne?"
„Určite."
„Tak vďaka."
„Niet za čo."

Jedna nula pre áno. Usmial som sa a vytočil ďalšie číslo.

„Ahoj, Earl," ozval sa Sergejov hlas ešte predtým, ako som sa stihol ozvať.
„Odkiaľ si vedel, že som to ja?"
„Som diabol. Viem všetko."
„To sa mi hodí. Potrebujem od teba láskavosť."
„Zase?"
„Hej."
„A nechceš sa ma radšej spýtať, ako sa mám?"
„Nie."
„No dobre... o čo ide?"
„Mám hrať vo filme?"
„V akom?"
„Čo ja viem? Čo je to za kripelskú otázku?"
„A koho máš ako hrať?"
„Samého seba."
„Hmmm... podľa mňa by si sa na to mal vyfláknuť."
„Prečo?"
„Na herectvo nemáš ksicht, chlapče."
„Chceš mi povedať, že nemám ksicht na to, aby som hral samého seba?"
„Presne tak!"
„Znie to trochu divne."
„Taká je už pravda, Earl. A teraz ma už prestaň otravovať. Dnes máme v pekle riadny hukot."
„Tak ďakujem za pomoc..."

Toto nevyzerá dobre, pomyslel som si. Jedna jedna. Rozhodol som sa, že skúsim ešte jeden telefonát. Predsa len, nemal som v pláne prevolať celú výplatu. Musel som dôkladne zvážiť, koho sa opýtam. Moje myšlienky sa svorne zhodli na Smithovej, ktorá naposledy pôsobila, že by ma najradšej na mieste pretiahla (niežeby som mal niečo proti tomu).

„Slečna Smithová?" spýtal som sa, keď som vytočil príslušné číslo.
„Áno. Kto je tam?"
„Earl O'Really. Možno si na mňa pamätáte... obstaral som vám kožu z Bigfoota."
„Chcete povedať z krýs..."
„Ehm..."
„Dobre ste ma prechcali, O'Really."
„To mám brať, ako kompliment?"
„Ak ste zaťažený na fekál, tak pokojne môžete. Aj tak ich zrejme nedostávate mnoho..."
„Možno by ste sa čudovala..."
„Bla bla bla... k veci, O'Really... čomu vďačím, za toto pochybné potešenie?"
„Potrebujem pomoc."
„Skutočne?"
„Áno. Stojím pred ťažkou existenciálnou dilemou. Hrať vo filme, alebo nehrať?"
Na druhom konci slúchadla sa ozvalo ticho.
„Haló?" Ako odpoveď sa ozvalo nepríjemné píp, píp... Zavesila. Budem to brať, ako áno.

Rozvalil som sa na stoličke a zapálil si cigaretu. Viac telefonátov nebolo potrebných. Súčasný stav hovoril, že tú úlohu mám prijať. Prebehol som si rukou po brade. Čo s tým?
„Podstúpim to," odpovedal som si potichu, „prisámbohu podstúpim to! Hneď zajtra zavolám McGlennovi a oznámim mu, že so mnou môže počítať!"

***

To ráno sa mi zdalo krajšie než ktorékoľvek predtým. Je to zvláštne, pretože rozjímanie nad krásami rána, patrí do repertoáru tupých sentimentálnych bláznov. A ja k nim rozhodne nepatrím!
Zdvihol som slúchadlo a vytočil McGlenna.

„No zdravím!" povedal veselo. „Odpočinuli ste si?"
„Nechajte si tie kecy!" prerušil som ho ostro. „Chcem vám len povedať, že to vezmem!"
„Výborne! Nebudete ľutovať!"
„To dúfam."
„Máte moje slovo!"
„To nie je bohviečo..."
„Haha! Vy ste veselá kopa! Počujte... čo keby ste ma prišli navštíviť do kacelárie? Pohovoríme si a preberieme všetky detaily..."
„Detaily?"
„Finančné záležitosti..."
„Áno... na túto tému kecám skutočne rád..."

***

„Posaďte sa," vyzval ma McGlenn. Jeho kancelária nevyzerala najhoršie. Určite lepšie než tá moja schátralá cimra. Sadol som si.
„Som rád, že ste tú ponuku prijali, O'Really."
„Koľko za to dostanem?" spýtal som sa rovno.
„To ste vždy takýto priamy?"
„Nie. Iba keď ide o peniaze."
„Dostanete... dosť veľa."
„To je dosť široký pojem."
„Dostanete viac, než si vôbec dokážete predstaviť!"
„He, tak to pozor!" zdvihol som ukazovák. „Ja mám veľkú predstavivosť."
„O tom nepochybujem..."

McGlenn otvoril nejakú luxusnú whisky a odlial do dvoch pohárikov. Zmluva sa musí poriadne zapiť. Radšej som mal síce chlast vypálený s kvalitných vyberaných zemiakov, ale nepohrdol som ani týmto mokom.

„Viete," povedal som, „pôvodne som túto ponuku nechcel zobrať."
„Skutočne?" podivil sa producent.
„Hej. A viete kvôli čomu?"
„To netuším."
„Kvôli vám."
McGlenn zdvihol oči a pozorne sa na mňa zahľadel.
„Ako to myslíte?" spýtal sa.
„Zdalo sa mi, že ma chcete obsrať..."
„Ob-čo?"
„Oklamať."
„Ach tak."
„Niečo mi na vás nehralo, aby som bol presný."
„Máte bystrý úsudok, Earl."
„Čo tým myslíte?" spýtal som sa a prudko vstal.

McGlenn odrazu prudko vyskočil do vzduchu a premenil sa na odpornú kreatúru. Ksicht sa mu predĺžil, kožu pokryla hustá srsť a z papule mu vymrskol odporný jazyk. Nebezpešne cvakal čeľusťami a výhražne vrčal.

„Preboha, človeče! Veď vy ste vlkolak!" zavyl som prekvapene. McGlenn sa na mňa prudko vrhol. Len tak tak som stačil uskočiť bokom. Zašmátral som po svojej zbrani, ale nahmatal som len prázdne puzdro. V duchu som zanadával. Svojho Lugera som nechal v kancelárii!

McGlenn sa zatiaľ pripravoval k ďalšiemu útoku. Vrhol som sa k jeho stolu a chytil do ruky drevenú stoličku. Síce to nebola bohvieaká zbraň, ale aspoň niečo, keď už nič. Výhražne som ňou zamával vo vzduchu. Ak je možné, aby sa vlkolak zasmial, tak presne to práve urobil. Vrhol sa na mňa, ale tentokrát pri mne našťastie stál svätý Ištván z Urugu. Tresol som vlka takou silou, až sa stolička rozpadla na niekoľko kusov. Tým pádom som prišiel o zbraň. Zdalo sa však, že McGlenn je prinajmenšom omámený. Tackal sa s vyplazeným jazykom po miestnosti a zakaleným pohľadom blúdil na všetky strany. Rýchlo som sa načiahol po fľaši whisky, ktorá zostala na stole. Do druhej ruky som chytil zapaľovač a rozkročil sa nad vlkolakom.

„Skončíme to!" zasyčal som a vychrstol naňho celý obsah fľaše. V tej chvíli sa však už vĺčik úplne pozbieral zo stoličkového šoku a rozhodne nemal záujem priškvariť si svoju výstavnú srsť. Urobil však niečo, čo som vôbec nečakal. S námahou si kľakol, zopäl laby a zdvihol krvou podliate oči.

„Nezabíjaj ma!" zakvílil.
„Môžeš mi na to poskytnúť jeden dôvod?"
„Ehm... daj mi minútku."
„Päťdesiat sekúnd!" pokúsil som sa vyjednávať.
„Päťdesiatpäť!"
„Štyridsať!"
„Koľko?"
„Tridsať!"
„Tridsať? Drbe ti?"
„Dvadsať!"
„Robíš si zo mňa srandu?"
„Desať!"
„Čo?"
„Minúta uplynula!"

V tej chvíli som škrtol zapaľovačom, ktorý vzápätí vzplanul večným ohňom. Vzpriamil som sa a so všetkou noblesou ho hodil na McGlenna. Ak by toto bol film, určite by ten zapaľovač letel spomalene. Aspoň tak som si to v tej chvíli predstavoval.

Srsť, koža a tvár McGlenna okamžite vzbĺkli.

„Zvýja sa ako plamene, ktoré ho zabíjajú!" povedal som si. Ani neviem prečo. Proste mi tá veta pripadala nádherná. Taká poetická, viete? McGlenn šialene zareval a pobiehal po miestnosti v snahe uhasiť sa. Nepodarilo sa mu to a čoskoro tam ležal na podlahe oškvarknutý, od hlavy až k päte.

Dopil som whisky, čo mi ostala v pohári a vykročil ku dverám. A čo sa týka tej hereckej úlohy? Nebláznite, aj tak som si robil prdel. Dokázali by ste si predstaviť ultra-super detektíva O'Reallyho, ako herca?
Tak vidíte. Ani ja nie.