Basnicky.sk

Bola by to bývala celkom obyčajná nedeľa.
Lenže akonáhle som otvoril oči (po mimoriadne výdatnom spánku), hneď som zisil, že táto nedeľa bude všelijaká, len nie pokojná a obyčajná. Vznášal som sa totiž vo vzduchoprázdne. V samom cenre vesmíru, dalo by sa povedať, keby vesmír mal vôbec nejaké centrum, všakže? Všade naokolo svietili hviezdy a v diaľke som dokonca zazrel staré známe Slnko. Bol to zvláštny beztiažový stav, ktorý ma privádzal do stavu krajnej maniodepresívnej nálady.
„Dobré ráno, pán O'Really!" ozval sa odrazu hlas.
„He?" zvolal som.
Moja rozospatá myseľ bola stále schopná vnímať len veľmi pomaly. Odrazu sa predo mnou zhmotnila malá zelená šmuha so slnečnými okuliarmi. Chvíľu sme sa obaja len mlčky vznášali.
„Dobré ráno," zopakovala.
„Dobré," povedal som prekvapene. Snažil som sa však tváriť, že som nad vecou.
„Asi si kladiete otázku," ozvala sa šmuha, „prečo sme vás sem zavolali."
„Tak nejako."
Zelená šmuha nahodila víťazoslávny úsmev.
„Viete... potrebujeme využiť vaše služby."
„Čo?" spýtal som sa neveriacky.
„Nemyslite si, že sme mi mimozemšťania nejako zaostalí. Dávno vieme, že ste najlepší detektív na tej prašivej planéte."
Nič som na to nedpovedal. A tým myslím, že som ani nepoďakoval. Bral som to ako samozrejmosť.
„Potrebujeme aby ste našli Banánového Havrana," vyhlásila šmuha.
Nadvihol som obočie.
„Koho?" spýtal som sa dôkladne.
„Banánového Havrana."
„A to je kto, preboha?"
„Veľmi vzácny druh," vysvetľovala pokojne šmuha, „istého vtáka. Opereného, prirodzene."
„A predpokladám, že sa živí banánmi."
„Správne."
„A taktiež sa nazdávam, že sa na Zemi nachádza len jeden exemplár," pokračoval som otrávene.
„Tak to nie," opravila ma šmuha rázne.
„Nie?" zdvihol som s nádejou hlavu.
„Odhadujeme, že by ich malo byť aspoň päť."
Zamrmlal som niečo v zmysle „kurvafix," a odmlčal sa.
„A prečo ho chcete?" spýtal som sa po chvíli.
„Potrebujeme od neho získať návod..."
„Návod?"
„Hej. Na pestovanie banánov. A potom toto ovocie rozšírime do celej galaxie," nadchýnala sa šmuha. Hlas jej s každým slovom silnel, akoby to bola nejaká super-extra pompézna udalosť.
„Tak sa spýtajte niekoho na Zemi... banány sa tam s úspešnosťou pestujú už niekoľko storočí."
Šmuha rázne zavrtela hlavou.
„Ľuďom neveríme!"
„Chápem. Ja som na tom podobne."
„Takže? Vezmete to?"
„No...," váhal som, „veď ani neviem, kto ste."
„A je to dôležité?"
„Pre mňa áno."
„Som Zelená Šmuha."
„Ach tak. A meno nemáte?"
„Veď vám vravím. Zelená Šmuha," povedala a škľabila sa a škľabila.

***

Po mojej malej eskapáde vo vzduchoprázdne som sa opäť ocitol vo svojej kancelárii. Avšak nie sám. Poletoval tu so mnou akýsi zelený mužíček. Keď som sa ho spýtal, že kto kurva je, konverzačným tónom mi odvetil, že ho poslali „tí zhora", aby na mňa dohliadal. Presnejšie, aby dohliadal na to, že sa budem venovať na sto percent svojmu novému prípadu.
Termín „tí zhora," ten pankhart neupresnil. Avšak vedel som, že to budú určite tí alieni, čo ma na túto prácu najali. Poškrabal som sa na strnisku a dal si za hlt vodky.
„Nemali by ste piť," ozval sa odrazu kovový hlas toho škriatka. Prebodol som ho pohľadom.
„Prečo?"
„Zničí vám to pečeň."
„Čo si ty? Moja matka?"
„Nie."
„Tak drž hubu!"
Utrel som si ústa rukávom.
„Kde mám podľa teba nájsť toho vtáka?" spýtal som sa. Nečakal som, že mi pomôže, ale aj tak som to skúsil. Škriatok zašmátral vo vrecku a vytiahol odtiaľ nejakú knihu a s úsmevom mi ju podal.
Ako prežiť v buši, stálo tam.
„Načo mi to kurva je?" spýtal som sa nervózne.
„To neviem. Len mi tak napadlo, že by ste si to mohli prečítať. Je to mimoriadne dobre napísané a..."
Vetu dokončiť nestihol. V tej chvíli mu totiž do ksichtu vrazila tá jeho podarená kniha. Spokojne som pokýval hlavou. Mušku som mal stále dobrú.
Škriatok si pretrel oči, vypľul niekoľko zubov a povedal:
„Ja som vám chcel len pomôcť!"
Tak to dakujem pekne... Rozhodol som sa, že skúsim pár telefonátov. Presnejšie, jeden telefonát. Načiahol som sa cez stôl a zdvihol slúchadlo.
„Čo to je?" zaujímal sa škriatok. Prekvapilo ma, že nepozná telefón. Človek by si pomyslel, že vesmírne formy života budú na trochu vyššej inteligenčnej úrovni.
„To je vibrátor," povedal som mu a vytočil číslo Johanidessa Jesseniusa.
Bol to môj dobrý kamoš a starý zoológ. Mnohí ho tiež označovali za zoofila a on sám toto označenie nijako nevyvracal, čo viedlo k najdivokejším špekuláciám.
„Nazdar, Johanidess," pozdravil som, keď sa ozval na druhom konci slúchadla. „Počuj... dostal som sa do dosť posratej situácie... Potreboval by som tvoju pomoc."
„Ale čo?" začudoval sa. „Tak veľký O'Really potrebuje moju pomoc..."
„Sklapni!"
„Neuveriteľné! On potrebuje MOJU pomoc!"
„Áno, áno...," povedal som ustato, „ale teraz zavri zobák a počúvaj. Musím sa s tebou stretnúť. Myslíš, že by si mohol prísť do mojej kancelárie... povedzme... o pol druhej?"
„No tak dobre, Earl. Že si to ty..."
„Ale trvám na tom, že ti za pomoc zaplatím!"
„Tak to sme dvaja."
Zaškrípal som zubami a tresol slúchadlom. Vzhliadol som a uvidel lietajúceho škriatka, ktorý sa na mňa dementne škeril.
„Čo tu čučíš?" zavrčal som.
„Je to moja práca."
„Tak choď pracovať inde."
„Prepáčte?"

Neodpovedal som. Miesto toho som vytiahol svoj revolver. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou urobiť z toho aliena mastný fľak. Ale napokon som to zavrhol. Ktovie, čo by potom na mňa pripravili tí jeho kamoši...

***

Johanidess prišiel presne, čo bolo neobvyklé. Očividne zacítil omamnú vôňu peňazí. A tej sa nedá odolať, o tom viem svoje. Posadil sa na stoličku oproti mne a keď uvidel škriatka, ktorý tu stále poletoval okolo, trochu sa zarazil.
„Čo to je?" spýtal sa.
„Som vysokointeligentný komunikačný lietajúci kontrolný systém," zašveholil.
„Až taký inteligentný nie je," preniesol som sucho.
„Ja som Johanidess Jessenius," povedal zoológ úctivo a kývol mu hlavou.
„Žeby potomok toho slávneho lekára?" spýtal sa ufón.
„Nie."
„Odkiaľ ty poznáš Jesseniusa?" spýtal som sa prekvapene.
„Toho pozná každý," odvetil škriatok s odzbrojujúcou samozrejmosťou. „Je z našej planéty."
Pokrútil som hlavou a vrátil sa späť k Johanidessovi.
„Johanidess," začal som a odmlčal som sa. Tak nejako som nevedel odkiaľ začať.
„Ak si ma sem zavolal len preto, aby si mi oznámil moje meno, je to s tebou ešte horšie, ako som si myslel."
„Drž hubu!"
Johanidess sa ticho zachechtal.
„Potrebujem zohnať Banánového Havrana!" prešiel som rovno k veci. Johanidess sa na mňa zahľadel, ako na najväčšieho magora. A ani som sa mu nedivil.
„Si jediný, kto mi o ňom môže niečo povedať," pokračoval som. „Vraj je to... ehm... vzácny druh."
„To teda je!" uznal Johanidess.
„Takže ty o ňom niečo vieš?"
„Samozrejme, že viem," odvetil sebavedome a prikývol.
Áno! vykríklo vo mne bez hlasu. Áno! Áno!
„Ale mal by si vedieť, že získať ho nie je žiadna malina."
„To mi je jasné. Kde sa dá zohnať?"
Johanidess sa poškrabal na koreni nosa.
„Vážne to chceš vedieť?" spýtal sa veľmi dôrazne.
„Jasné!"
„Kurva, Earl!" zvolal odrazu. „Hráš sa s ohňom! Daj od toho ruky preč! Môže ťa to stáť život! Nekecám!"
„To nepôjde," predbehol ma ufón priateľsky. Ignoroval som ho.
„Pozri," povedal som, „stačí, ak mi povieš, kde toho ftáka nájdem. A ostatné nechaj na mňa."
Johanidess si vzdychol.
„Tak dobre," hlesol. „Ale najprv chcem svoje prachy!"
Videl som, ako mu zaiskrilo v očiach. Otrávene som vytiahol niekoľko bankoviek a vtisol mu ich do ruky.
„Vďaka."
„Tak kde ho nájdem?"
„V obchodne so zvieratami dva bloky odtiaľto."
Chvíľu som sa nezmohol na slovo. Johanidess sa škeril jak posratý leguán.
„To je vtip?" spýtal som sa.
„Ani omylom," povedal a vstal.
„Bolo mi potešením, že som mohol pomôcť," povedal a odkráčal niekam do piče. Zmrd.

***

Vošiel som do toho svinského obchodu a rozhliadol sa. Všade to zapáchalo zverinou. Bodaj by nie, keď tu boli takmer samé zvieratá. Tulene, delfíny, kraby, ťavy a mnoho iných typických domácich zvierat.
„Nevyzerá to tu veľmi útulne," povedal škriatok a rozhliadal sa.
„To máš pravdu," súhlasil som.
„Na našej planéte máme omnoho lepšie obchody," povedal pyšne a vystrel ku mne ruku s vizitkou.
„Strč si to riti!"
A k môjmu všeobecnému údivu to ten škriatok naozaj urobil. Radšej som to nechal bez poznámky a pristúpil k pultu.
„Čím poslúžim?" spýtal sa predavač a usmieval sa od ucha k uchu.
„Potrebujem Banánového Havrana."
„Čo?"
„Banánového Havrana."
„Skutočne?" spýtal sa posmešne. „A kto si myslíte, že ste? Viete vôbec, aký je to vzácny druh?!"
Na toto som skutočne nemal čas a hlavne náladu. Okamžite som toho vymasteného frajera chytil za nos a poriadne ním zakrútil.
„Aúúú," zavýjal.
„Tak čo, ty mamrd?" spýtal som sa ešte raz.
„Dobre, dobre!" kvičal.
Pustil som ho. Bol som so sebou nadmieru spokojný. Predavač odkrivkal niekde do skladu a po chvíli priniesol veľkú klietku. Postavil ju na pult.
„To je ono?" spýtal som sa a obzeral si toho operenca.
Vyzeral dosť nezvyčajne, to uznávam. Bol celý žltý a miesto zobáka mal jeden veľký banán.
„Hej," prisvedčil predavať a pritisol si na vykrútený raťafák vrecko s ľadom.
„Koľko zaňho chcete?"
„Jeho cena je nevyčísliteľná."
„Takže... povedzme tri doláre?"
Predavač prekvapene otvoril ústa. Bol taký prekvapený, že ani nestihol reagovať. Capol som mu na pult peniaze a rozlúčil sa.
„Dobrý obchod, nie?" spýtal som sa ho. Prebodával ma pohľadom, ale odporovať sa neodvážil.
„A vaša manželka nebude chcieť nič?" spýtal sa však posmešne.
„Čo?"
Predavač kývol hlavou k mimozemšťanovi a zachechtal sa.
„Prepáčte," povedal škriatok, „ale ja som vysokointeligentný komunikačný lietajúci kontrolný systém... a nie žiadna manželka."
„Tam to máš, ty ogrgeľ!" povedal som s úsmevom.
A potom som už chvatne vypochodoval z obchodu.

***

Neprešiel som však ani dva kroky, keď mi na rameno dopadla akási odporná laba.
„Ale, ale... pozrimeže, kto to k nám zavítal?" ozval sa nejaký hlas.
Zdal sa mi nejaký povedomý. Obrátil som sa. A nebol to nik iný, ako môj starý známy Kumizir. Prekvapilo ma však, ako veľmi sa zmenil. Dlhá brada, špinavé šaty... avšak podľa toho hlasu a šelmovského držania tela by som ho spoznal kdekoľvek.
„Ako sa máš starec?" zatiahol som.
„Nie veľmi dobre! A to vďaka tebe!"
„Tým chceš povedať, že ešte stále nemáš kde bývať?"
„Áno! Ešte stále!"
„No, to je smutné... ale teraz na to nemám čas, takže..."
Odrazu sa mu v ruke objavil nôž. Pritisol mi ho ku krku.
„Máš niečo, čo chcem!" zasyčal.
„Ech... skutočne?"
„Áno!"
„A čo to je?"
„Tvoj vták!"
Odmlčal som sa, aby som si dal dohromady, to čo práve povedal.
„Ehm... Kumizir... ale, neviem, čo na to povedať... dosť ma to zaskočilo..."
„Prečo?"
„Vždy som si myslel, že si na ženy."
Kumizir zavrčal.
„Myslel som toho opereného vtáka!" upresnil.
„Ach tak," povedal som s istou dávkou úľavy. „Ale toho mať nemôžeš," dodal som.
„Mýliš sa, Earl!"
„A načo ti vlastne bude? Veď si na večeru môžeš uloviť zopár krýs..."
„Drž hubu!" okríkol ma. „Potrebujem ho na to, aby som sa konečne poriadne nabalil!"
„A myslíš, že ti tento operenec hodí nejako extra veľa prachov?"
„Áno! Presne to si myslím! Je to predsa vzácny exemplár!"
„Keď je podľa teba taký vzácny, tak ak to, že ho majú v obyčajnom podradnom obchode?"
„No...," Kumizir zaváhal. To bolo moja chvíľa. Bleskovo som sa otočil a uštedril mu päsťovku do spodnej čeľuste. Trochu ma z toho rozbrnela ruka. Kumizir sa zapotácal a klesol k zemi. Z úst mu vytiekol pramienok slín.
Nevydržal veľa.

***

Rýchlo som sa vrátil do svojej kancelárie.
„Tak vidíš?" povedal som a ukázal klietku s havranom tomu škriatkovi. „Splnil som úlohu. Už môžeš vypadnúť!"
„Musím tu zostať, až kým nebude objekt doručený," zahlásil.
„Do riti," uľavil som si, „a ako sa mám podľa teba dostať k tej zelenej šmuhe?"
„Skús jej zavolať tým... vibrátorom."
Chytil som sa za hlavu. Situácia nevyzerala najlepšie. Ktovie kedy sa tej skurvenej šmuhe uráči nájsť si na mňa čas. A keď sa Kumizir preberie, tak určite po mne pôjde... Teda za predpokladu, že si bude pamätať, čo sa stalo.
Keď moja posledná myšlienka odbehla za roh, môjho pomyselného mozgu, zistil som, že som opäť v epicentre universa. To bolo trochu nečakané, ale na druhej strane som tomu bol celkom rád.
„Tak?" spýtal sa dôverne známy hlas. Po chvíli sa predo mnou objavila šmuha.
„Mám ho!" povedal som pyšne.
„Výborne," povedala akosi sucho.
Zdvihol som klietku s vtákom nad hlavu, aby si ho mohla poriadne prezrieť. Prezerala si ho dosť dlho. Občas vypustila niečo v zmysle „hm... zaujímavé... hm."
„Pekný kúsok, čo?" chvastal som sa.
„To bezpochyby je."
„Cheche..."
„Len škoda, že to nie je ten druh, ktorý hľadáme."
„Čože???"
„No hej," povedala šmuha. „Tento je celý žltý. A my sme potrebovali čierneho."
„Prečo ste mi to došľaka nepovedali na začiatku???"
„Lebo ste sa nepýtali."
Zelená šmuha sa odporne usmiala. Mal som chuť tresnúť ju najbližšou tehlou. Nanešťastie tu žiadna nebola.
„A čo mám teraz ako robiť?" spýtal som sa podráždene. Šmuha mykla plecami.
„To nie je náš problém."
„A čo tie skurvené banány?" nevzdával som sa. „Ako ich chcete pestovať?"
„To je už minulosť. Rozbehli sme nový biznis s pomarančovníkmi."
„Ako to?" nechápal som. „Prečo ste tak rýchlo zmenili názor?"
„Rýchlo? Ako to myslíte? Veď ubehlo celý sedem miliárd rokov..."
„ČO???"
„No áno... vo vesmíre totiž čas neplynie rovnako, ako na zemi... takže vlastne aj keby ste priniesli správny druh, bolo by to na hovno... ste príliš pomalý O'Really. A teraz sa pakujte!"
To bolo posledné, čo som počul. O pár minút som už opäť sedel na riti vo svojej kancelárii. Capol som klietku s tým operencom na stôl a zasmrkal.
„A mohla to byť taká pekná nedeľa...," pomyslel som si melancholicky.