Basnicky.sk

ČASŤ TRETIA





1



„Hľadáme Kľučku osudu,“ vyštekol Goliand, hneď ako sa celá družina nahrnula do známeho bordelu TROJPRSÁ LOLA. Číslo tri malo vo fantasy skutočne neotrasiteľnú pozíciu a nedokázal by ju naštrbiť ani besný krtko kerujúci buldozér.

Bordelmama, pani Helen Hollisová si však od Golianda takýto prístup nezaslúžila. Bola to dôstojná a zbožná stará pani, navyše už mierne senilná. Dokonca mala asi pätnásťcentimetrový povlak na zuboch, čo však držala v prísnej tajnosti. Mala pocit, že keby to prasklo, mohlo by to veľmi negatívne ohroziť jej podnikateľské plány.

„Čo to máte na sebe?“ spýtala sa neprívetivo s pevne zovretými perami. „Idete loviť Indiánov, či čo?“

„Proste nám dajte tú Kľučku a my vypadneme!“ povedal Hugward a snažil sa pri tom tváriť ľadovo (alebo aspoň vodivo) pokojne, čo však bolo naozaj ťažké.

„Žiadnu takú Kľučku tu nemáme,“ odsekla Helen.

„Vieme, že tu je,“ povedal elf.

„Odkiaľ?“ kontrovala Helen.

„Povedali nám to traja pištoľníci!“

„A vy ste im verili?“

„Prečo by sme nemali?“

„Je známe, že pištoľníci klamú. Hlavne tí v krčme.“

„Odkiaľ viete, že boli v krčme?“

„Tak to proste chodí,“ uškrnula sa. Agapop pokýval hlavou, akoby chápal o čom sa hovorí. Strčil si prst do nosnej dierky na chvíľu zdrevenel, načisto omráčený týmto novým a príjemným spôsobom trávenia voľného času. Pomyslel si, že by si to mal dať patentovať, ale potom sa hneď začal zaoberať tým, že čo to ten patent vlastne je, takže na to úplne zabudol.

„Takže vy ju tu nemáte?“ spýtal sa Goliand a nedočkavo klopkal prstami o pult.

„Kľučku osudu? Nie. Máme iba Kľučku. Obyčajnú. Ničím zaujímavú.“

„Ale máte ju?“ uisťoval sa trpaslík.

„Samozrejme.

Trpaslík si vydýchol.

Goliand o tom premýšľal asi päť a pol sekundy.

„No neviem, neviem...,“ vyjadril svoje obavy.

„A nestačilo by to?“ dorážal doňho trpaslík. „Kľučka ako kľučka, né?“

„Nie!“ odsekol elf. „Musí to byť Kľučka osudu!“

„A prečo vlastne?“

„Pretože keby to bola obyčajná kľučka, tak by mi nestála ani za to, aby som o ňu oprel bicykel.“

„Ty vieš oprieť bicykel o kľučku?“ žasol Hugward.

„Samozrejme, že nie!“ zavrčal elf. „To bol len taký príklad.“

„Aha. No, ale myslím, že by sme tú... obyčajnú kľučku mohli omrknúť. A ktovie, možno je to skutočne TÁ PRAVÁ.“

Goliand čosi zamrmlal.

„Tak fajn,“ prehodil napokon. „Kde je?“

Bordelmama nahliadla do nejakého zoznamu a zvodne si prebehla rukou po bradavici na nose.

„Práve má zákazníka,“ oznámila zhovievavo.

Goliand vytreštil oči.

„Má zákazníka?“ nechápal.

„Tak, tak,“ prikývla Helen.

„A čo s ním robí?“

Helen sa zachichotala.

„Je tu niečo na smiech?“

Helen sa zachichotala.

„Čomu sa smejete?“

Helen sa zachichotala.

„?“ povedal Goliand a zdvihol ruky na úroveň pliec.

A práve v tej chvíli toho už Hugward začínal mať plné zuby. Vytiahol sekeru a výhražne ju priložil Helen pod krk. Zamračil sa, až mu huňaté obočie skĺzlo až kdesi pod nos.

„Tak?“ zasyčal.

„Máte to opačne,“ upozornila ho bordelmama. Trpaslík si v rukách prehodil sekeru, takže teraz ju držal za porisko. Tak, ako sa píše v príručke.

„Tak?“ zasyčal znova a mal pocit, že to znie tak nejako dramatickejšie.

„V ktorej izbe je?“ spýtal sa Goliand, ktorý si uvedomil, že na otázku „Tak?“ sa nedá nejako uspokojivo reagovať.

„Dvadsať,“ povedala Helen mrazivo.

„Fajn! Ideme!“ zvolal Goliand hlasom, ktorý pretekal pátosom, ako miestna latrína exkrementmi.

Družina naraz zavrčala, ako stádo besných bivolov a rozbehla sa po schodisku.



2



„Tamto je to!“ vypadlo zo zadychčaného Golianda. Dobrodruhovia pribehli k dverám, Agapop sa potľapkal po hlave a rozrazil ich. Tou hlavou. Goliand a Hugward efektne skočili do miestnosti, pripravení na najhoršie. To, čo uvideli ich však trochu prekvapilo. Na posteli ležala mladá žena s roztiahnutými nohami a medzi nimi bol zakliesnený nejaký vlasatý, spotený chlap so riťou tak chlatou, že by si pri pohľade na ňu aj brazílske makaky pochvaľovali svoju jemnú pleť. Chlpatá prdel rytmicky poskakovala za zvukov melódie „Feel Good Inc.“ od Gorillaz, ktorú v rohu miestnosti na španielke vypaľoval mladý bard. Hugward sa spamätal prvý. Priskočil k posteli, schmatol chlapa za chlpy a ten sa s revom porúčal cez zavreté okno. Bard zbledol. Behom piatich sekúnd dohral pieseň a vystrašene vybehol z miestnosti.

„Čo tu hľadáte?“ zvrieskla žena a keď videla, ako žiadostivo sa na ňu Goliand pozerá, zakryla si plachtou svoje über-sexi partie. To už sa v miestnosti objavil aj Agapop, ktorému očividne robilo veľký problém nájsť správnu cestu.

„Hľadáme...,“ začal Goliand.

„Kašlem na to, čo hľadáte!“ odsekla kurtizána a zrejme zabudla, na čo sa práve pýtala. „Prerušili ste ma v práci!“

„Toto považuješ za prácu?“

„A čo si myslíte, že to asi je?“

„To neviem.“

„Práca!“ potvrdila hrdo, akoby práve vyhrala Oscara za najlepší anál. „A veľmi duševne vyčerpávajúca, chcela by som dodať!“

„Hm,“ zatiahol Goliand, ktorému došlo, že by mal preladiť na dôležitejšiu tému. „Nevieš náhodou niečo o istej Kľučke osudu?“

„Mala by byť v tejto izbe,“ dodal trpaslík a kútikom oka vyzrel cez rozbité okno. Jeho obeť ležala na zemi v dosť zvláštne pokrútenej polohe, pri ktorej boli jej nohy zarovno s ušami a zároveň rovnobežné s ešte stále stoporeným údom.

Veľmi moderné umenie.

„Kľučka je moje umelecké meno,“ povedala žena a pohodila hlavou.

„Takže to ty si tá Kľučka,“ skôr skonštatoval Goliand.

„Áno.“

Goliand sa zadíval na Agapopa, ktorý pokrčil plecami. Goliand sa teda zahľadel na Hugwarda, ktorý tiež pokrčil plecami.

Goliand teda pokrčil plecami.

„Putovali sme sem len kvôli tebe,“ povedal.

„Čože?“ nechápala.

„Je to tak,“ potvrdil trpaslík a odkašľal si.

„A prečo ak sa smiem spýtať?“ sykla Kľučka podráždene.

„Pretože ťa chceme získať!“ objasnil elf.

„Za tisícku ma môžete mať na polhodinu.“

„My ťa chceme naveky!“

„To by ste sa nedoplatili.“

„My sa nechystáme platiť.“

„Tak to ste potom poriadne naivní.“

„Iste. Veď sme z fantasy,“ pokýval hlavou Goliand.

„No... A načo ma vlastne chcete?“

„Chceme ťa zachrániť pred pádom do nepovolaných rúk.“

„Checht.“

„Čože?“

„Checht.“

„Čože?“

„Mne už prešlo rukami viac chlapov, než miestnej latríne,“ uviedla ich Kľučka do situácie.

„Dofrasa,“ zaťal Goliand zuby. „Takže ty si už do tých nepovolaných rúk padla!“

„Padla. A nie raz,“ nostalgicky sa usmiala. „Či však boli nepovolané, to neviem.“

Hugward si odpľul.

„Čo teraz?“ spýtal sa duchaplne.

„Myslím...,“ začal Goliand ale odmlčal sa. Nebol si istý, tým čo vlastne chce povedať a vlastne si nebol ani istý tým, či skutočne myslí. Agapop zacvakal zubami.

„Johanka,“ povedal.

„Odkiaľ vie moje pravé meno?“ spýtala sa Kľučka a výhražne k barbarovi vystrela prst.

Hugward mykol plecami. „On toho obyčajne veľa nevie,“ povedal.

„Ty sa voláš Johanka?“ pokračoval v téme Goliand.

„Áno. Som Johanka z Arcu!“

„To je nejaká nová fantasy zem?“

„Nie!“ zasyčala. „Som panna orleánska!“

Trpaslík pokrútil hlavou a kútiky úst povytiahol dohora. Goliand si otrávene odfrkol. Situácia sa začala komplikovať.

„Nechápem,“ povedal Goliand čím zhrnul pocity, všetkých členov družiny. „V tej príručke bolo, že máme získať Kľučku osudu.“ Johanka mykla plecom.

„To budem asi ja,“ povedala previnilo.

„Ale prd,“ uchechtol sa trpaslík. „Veď to nesedí!“

„Nesúhlasím,“ povedala Johanka. „Som totiž žena, ktorá začarovala dejiny.“

Goliand sa pri vyslovení slova „začarovala“ prudko narovnal. Konečne mágia. Na moment pocítil sladkú vôňu domova.

„Takže,“ pokračovala Johanka, „keď som začarovala dejiny, znamená to, že som zmenila osudy ľudí. Preto asi ten osud,“ povedala na vysvetlenie.

To však robiť nemusela, pretože Goliand už všetko pochopil. Aj Hugward všetko pochopil. Agapop však jej vysvetlivku pod čiarou, prijal vďačne, hoci aj tak nič nepochopil.

Nastalo ticho, tak hlboké, že v ňom bolo možné počuť ako Goliandovi žilami prúdi krv.

„No!“ zaburácal odrazu trpaslík, až všetci, vrátane postele, poskočili. „Tak tým pádom je všetko okej, nie?“

Usmial sa.

„Nejako sa mi to nezdá,“ reptal Goliand. Agapop pokýval hlavou.

„Je to správne,“ povedal.

„Keď to vraví váš kamoš, tak to tak asi bude,“ usmiala sa Johanka. „Zrejme je v ňom viac, než sa zdá.“

Agapop sa vďačne usmial.

„A len tak medzi rečou,“ nadhodil Hugward, „ešte si fakt panna?“

„Čo myslíš, ty krpec?“ zvraštila obočie. Hugward sa pousmial, ale radšej to nekomentoval.

„Budeš musieť ísť s nami,“ povedal Goliand pokojno-prísno-rezolútne.

„Čože? A kam?“

„Do Aretherie. Musíme ťa tam dostať. Si magický artefakt!“

„Prečo ma tam chcete?“

„Aby sme privodili mier.“

„U nás je vojna?“ spýtal sa prekvapene trpaslík. Dostal strach, či mu náhodou niečo neušlo.

„Nie,“ pokrútil hlavou elf. „Ale keď sa vrátime s prázdnymi rukami, som si istý, že nejaká vypukne.“

„Dočerta,“ zaškrípal Hugward zubami. „To nesmieme dopustiť!“

„Pôjdeš?“ strihol Goliand po Johanke pohľadom. Mykla plecom.

„Fajn,“ povedala. „Aj tak som sa tu už nudila.“

A vstala z postele. Trpaslíkovi poklesla sánka.

„Radšej sa obleč,“ doporučil Goliand s úsmevom.

Ona mu úsmev opätovala, čo malo položiť základ pre istú chemickú reakciu, ktorá k takýmto príbehom pochopiteľne patrí, asi ako rezné rany na zápästie správneho Ema a ktorá pochopiteľne vyústi v istú pokryteckú hostinu, kde bude každý tým dvom gratulovať k spoločenému životu.

Proste humus.



3



Svadba bola dlhá.

Goliand a Johanka si povedali svoje áno, podľa miestnych tradícii a obyčajov, čo okrem iného znamenalo, že sa ožierali Svetlým Trpaslíčákom a prežierali dračej pečienky po dobu celých tridsať dní a osemnásť nocí, čo síce astronomicky nesedelo, ale všetci boli príliš zaneprázdnení hodovaním, aby si to všimli. Na hostinu bola pozvaná takmer polovica Aretherie, čiže to novomanželom pekne vliezlo do rozpočtu. Ale neľutovali. Najlepšie je narobiť si priateľov hneď na začiatku.

Hugward a Agapop sa stali krstými otcami ich detí, ktoré sa k všeobecnému prekvapeniu narodili dva dni po svadbe.

Jediný, kto zostal absolútne neprekvapený bol Agapop ktorý sa dokonca chystal kultúrne zušľachtiť a tak sa dal na písanie básní, ktoré sa stretli s obrovským úspechom. Agapopa

začali dokonca prezývať „majster surrealizmu.“ On im vždy odpovedal prosto:

„Bréton.“

Ostatní si mysleli, že to v jazyku surrealistov znamená „ďakujem,“ a tak len zdvorilo kývali hlavami, ako partia hip-hoperov za zvukov nového Fifty Centa.

Medzni nami... Goliand tiež pričuchol k písanému slovu a napísal rovno trilógiu o svojom putovaní, čo bol (na to, že doteraz bol schopný prečítať akurát tak nápojový lístok) obrovský úspech. Svoje dielo nazval AKO SOM PREKONAL HORIZONTY.

Predalo sa asi milión výtlačkov.

Tak to chodí.

„Myslím, že v tom naozaj bol osud,“ povedal Goliand Johanke.

„Áno?“

„Hej. Zmenila si môj osud!“

„Ach. Milujem ťa!“

„Ach. Aj ja ťa milujem!“

„Aj ja!“

„Aj ja!“

„Aj ty?“

„Aj ja!“

„Super!“

„Milujem ťa!“

„Aj ja!“

Ich dialóg pokračoval takouto duchaplnou cestou niekoľko hodín.

Potom sa na seba sladko usmiali a zamyslene pozorovali západ slnka. Romantika. Slnko, ktoré už bolo na podobné patetické sračky zvyknuté však vedelo svoje. Za tie roky sa obrnilo poriadnym nadhľadom a konskou dávkou cynizmu. Dialóg manželskej dvojice ním však aj tak otriasol.

Chcelo sa mu vracať.

Nuž a tým sa pomaly končí náš príbeh... Lode už odišli, nepriatelia umreli (bolestivo), tieň padol. Akoby aj nie, keď zapadá slnko, všakže?

Všetci si nažívali spokojne.

Radostne.

Šťastne.

A hlavne DLHO.

Veľmi dlho.

Predlho

A tak nejako.

A ani to nebolelo.