Basnicky.sk

ČASŤ DRUHÁ



1



„Dobre, dobre...," mrmlal Goliand. „Nechaj ma myslieť!"

„Iste," kývol hlavou Hugward. „Len nech to netrvá večnosť."

„Čas neuteká," upozornil ho Goliand a strihol pohľadom po Agapopovi, ktorý si pchal do úst nové maslo a chlieb. Alebo to bolo to isté? To je fuk.

„Mám to!" zvolal odrazu Goliand.

„Skutočne?" spýtal sa prezieravo trpaslík a prudko preglgol. Otázka sa tlačila von s iniciatívou nadpovanej tlačenky.

„Sme v časovej slučke," povedal Goliand. „To znamená, že tá slučka má tvar... osmičky... Každá slučka má tvar osmičky, nie? Takže..."

Agapop súhlasne zamručal. Trpaslík po ňom strelil prekvapeným pohľadom, ale netrafil sa.

Z kríka začal vyliezať rolexkáč.

„Vypadni!" zreval Goliand. Chlap zbledol a vrátil sa do kríku.

„Kde som to skončil? Aha, takže má tvar osmičky, okej?"

„Uhm," prikývol Hugward.

„To teda znamená, že von sa dostaneme tak, že krokom opíšeme deviatku!" spľasol ruky. „Nechápem prečo mi to nenapadlo skôr."

„A čo ak to nevyjde?" pindal Hugward.

„Za pokus to stojí!" trval na svojom Goliand. S tým musel súhlasiť dokonca aj Agapop, hoci nemal ani potuchy čo sa vlastne deje.

„Fajn," povedal trpaslík. „Skúsim to."

Potom začal malými, neistými krokmi opisovať deviatku. Goliand zatínal ruky v päsť a pozoroval ho. Hugward práve dokončil spodný háčik a vzduch sa zavlnil. Akási sila skopla trpaslíka na kolená. Vstal a oprášil sa. Bol teraz asi tri kroky od Golianda. Bol vonku.

„Há!" skríkol. „Funguje to!"

Goliand sa usmial a povedal Agapopovi, že prišiel na to, ako sa dostať von.

„Kam von?" nechápal barbar. Goliand si povzdychol. Dosť dlho mu potom trvalo kým mu vysvetlil podstatu časovej slučky a ešte dlhšie aký tvar má číslo dväť. Napokon to však zvládol. Síce po troch hodinách, ale lepšie neskoro ako nikdy. Na poludnie už teda bola celá družina bezpečne vonku a pokračovala v ceste.

A opäť to ani nebolelo.



2



„Blížime sa k cieľu," povedal Goliand natešene.

„Odkiaľ to môžeš vedieť?" spýtal sa Hugward.

„Cítim to."

„Kde?"

„V ritnom otvore."

„To bude asi z tých vajec, čo si zožral."

„Asi," priznal Goliand, pretože mu došlo, že to dáva až príliš bolestnú logiku.

„Ahummm," povzdychol si Agapop a pohladil rukoväť svojho meča. Už ho poriadne svrbeli dlane. Nikde naokolo žiadny protivník. Barbar začínal prepadať depresii.

Narazili na malý zurčiaci potok a Agapop sa začal so svojim obmedzeným slovníkom (ktorý bol len o niečo málo rozsiahlejší, ako slovník mŕtvej veveričky) sťažovať, že tu nie je most. Skutočnosť, že potok sa dal preskočiť veľmi jemným skokom, takmer až krokom mu zrejme nedochádzala. Čo však bolo zaujímavé, bolo to, že po prejdení cez potok sa krajina začala meniť.

Priam drasticky.

Priam drásavo drasticky.

Rástli tu čudné rastliny a stromy. Aj vzduch mal v sebe čosi iné. Zlovestné. Bol v ňom cítiť prach, piesok a niečo, čomu istá menšina ľudí hovorila „ohnivá voda."

Družinu to trochu znervóznilo, ale napriek tomu sa nechystali zbaliť švestky ani iné plody.

Išli.

Kráčali prašnou cestou niekoľko hodin a za ten čas stretli fakt zvláštne vyzerajúce bytosti na dvoch drevených kolesách, do ktorých boli zapriahnuté kone. Kerovali ich ľudia s klobúkmi a sprevádzali ich neprívetivými pohľadmi, ktoré jasne hovorili, že tu nie sú vítaní.

„Tu to nespoznávam," pípol Hugward, ktorému sa práve okolo sleziny utáborila tá mrcha neistota. Goliand siahol do vaku a vytiahol mapu.

„Hm," povedal a prešiel po mape prstom. „Podľa mapy sme šli príliš na západ..."

„Takže kde teraz sme?" zaujímal sa trpaslík nemotorne vyskakoval na mieste v snahe nahliadnuť do mapy.

„Mimo mapu."

„Mimo mapu???"

„Presne tak."

„No to je fakt paráda!" zahrmel trpaslík.

„Len pokoj," povedal Goliand, pretože svojim prenikavým elfským zrakom dokázal vydedukovať, že to, čo pred pár kilometrami považoval za latrínu, je v skutočnosti mesto tak reálne, ako dračia papuľa zaseknutá v páse sexi princezničky.

„Priamo pred nami je mesto," povedal elf.

„Konečne civilizácia!" potešil sa Hugward a družina pridala do kroku.



3



Filosofer, hlásala tabuľa, už značne prežratá od nejakých mimoriadne osvietených chorbákov. Na mieste písmena „i" bol pôvodne ypsilon. Ten bol teraz prečiarknutý.

„O takomto meste som v živote nepočul," povedal Goliand.

„Nie si sám. A pochybujem, že by niečo vedel tuto Agapop."

Pri vyslovení svojho mena, barbar vzhliadol.

„Texas," povedal.

„He?" nechápal Goliand.

„Texas."

„Tex-?"

„-as."

„Čo tým chceš povedať?"

Agapop mykol plecami.

„Ktovie čo tým myslel," zauvažoval Goliand a potom pozvoľna nechal túto filozofickú myšlienku vyprchať do horúceho vzduchu. Na počudovanie, sa cítil o pár kilo ľahší.

„Mali by sme sa poobzerať po nejakom hostinci a potom sa uvidí," zamľaskal Hugward.

Mesto bolo zvláštne. Čudné domy a iné stavby. Všade zašpinení ľudia s koltami „prekliato nízko."

Nikde žiadny troll ani elf. Ba dokonca tu nebol ani drak! Ani JEDEN drak!

Goliand začínal tušiť, že sa dostali do poriadnych problémov. Našli hostinec s podozrivým názvom TÚMBSTOUN. Názov nebudil práve veľkú dôveru, ale na Hugwardove naliehanie predsa len vošli.

Neprekypovalo to tu zákazníkmi. Do trojice hrdinov sa zapichli iba tri páry nepriateľských očí. Štyri, vrátane barmana.

„Dobrý," zachrchlal Hugward, keď pristúpil k pultu. „Dám si koeltu Svetlého Trpasličáka!"

„Eh?" vytisol dezorientovaný barman.

„Ty nepoznáš Svetlý Trpasličák?"

„My tu máme len Kaubojské Pivo, pane. Alebo takzvanú whiskej..."

„Koubojské Pivo? A čo to je?"

„Kvasený nápoj, pane."

„Tak mi sem hoď jednu koeltu."

„My tu máme len pinty, pane."

„Bože, čo je toto za zaostalú dieru?"

Trojica pištoľníkov sa po vyslovení otázky začala výhražne dvíhať zo stoličiek.

„To je Texas, pane," povedal barman. Agapop sa víťazne usmial, ale bohužiaľ si to nikto nevšimol.

„Texas?" opáčil trpaslík. „To je nejaké nové mesto?"

„Nové? Teda ani nie, pane. Sme tu už poriadne dlho. A keď sa to tak vezme, Texas ani nie je mesto."

„Dedina?" tipol opatrne trpaslík. Barman pokrútil hlavou.

„Nachádzate sa v meste Filosofer, ŠTÁT Texas."

Trpaslík sa obrátil k svojim druhom.

„Myslím, že mu preskočilo," oznámil.

„Tak to by stačilo," zavrčal jeden z pištoľníkov a prehadzoval si v ústach steblo slamy.

Kauboji ich obostúpili a prezerali si ich, ako na výstave chrtov.

„Kto ste a čo tu máte za prácu?" vyštekol pištoľník.

„Povedz mi svoje meno, opičiak. A ja ti poviem moje," povedal Hugward.

„To som už niekde počul," zamrmlal pištoľník, ale napokon to nechal plávať. „Som Johannes Delilah, miestny ultrakúl pištoľník."

„Ja som Hugward, trpaslík."

„Áno," prehodil Johannes, „to som si všimol..."

„Prepáčte," zamiešal sa Goliand, ktorý si práve poskladal všetky časti skladačky. „Ale... Zrejme došlo k omylu."

„Čo tým myslíš?" vyštekol Johannes.

„Viete, my totiž nie sme z vašej zeme. Aspoň to tak vyzerá."

„Nie ste?"

„Veru nie. V skutočnosti pochádzame z bájnej fantasy krajiny Aretheria."

Pištoľníci si vymenili pohľady.

„To myslíte vážne?" spýtal sa Johannes.

„Vyzerá to tak," pripustil Goliand.

„Ale ako ste sa sem dostali?"

„Pohltil nás čas."

„Ako to?"

„Pretože čas si robí čo chce."

„Ako to?"

„Pretože je to... čas."

Všetci sa odmlčali. Johannes si nedôverčivo prezeral ich odevy.

„Ste divne vyobliekaní...," povedal. „Prišli ste z cirkusu?"

„Nie. Z Aretherie," povedal pokojne Goliand.

Chvíľu bolo ticho. Johannes potom vypukol v obrovský smiech.

„Chacha!" rehotal sa. „Neviem síce kto ste, ale pripadáte mi ako fajn chlapíci! Aj keď trochu strelení, ale čo už..."

Goliand nevedel, čo povedať. A nevedel ani to, čo tomu divnému chlapovi pripadá vtipné. Zauvažoval, či náhodou podvedome nepovedal nejaký vtip, ale napokon to zavrhol, keďže žiadny vtip nepoznal.

„Dovoľte aby som vám predstavil svojich kumpánov," pokračoval Johannes a kývol k chlapovi po svojej pravici. „Toto je Egreš Greg a skôr než sa spýtate... áno, skutočne sa tak volá."

Gliand sa spýtať nechcel.

Hugward sa spýtať nechcel.

Agapop by sa aj spýtal, ale zabudol, čo sa má spýtať.

„A toto," ukázal Johannes na druhého mladíka. „Toto je Paľko Fiľúfik. Prisťahovalec. Je z Litvy."

„Zo Slovenska!" zasyčal pištoľník. „Vlastne z Uhorska, ale viete... Uhorsko sa skladá z..."

„Dobre, dobre...," zarazil ho Johannes a zadíval sa na družinu. Evidentne čakal predstavovačku. Goliand to bystro vycítil svojou pravou obličkou.

„Ja som Goliand, elf," predstavil sa. „Hugwarda už poznáte a toto...," kývol hlavou smerom k barbarovi. „Toto je Agapop, barbar."

Johaness sa opäť začal pochechtávať.

„Skutočne ste ako... z iného sveta?" spýtal sa Egreš, ktorý na počudovanie vyzeral, že aspoň trochu družine verí.

„Už to tak bude," pokýval hlavou Goliand.

„A prečo ste sem prišli?"

„No... vlastne... sem sme sa dostali viac menej nedopatrením. Vyrazili sme z našej vlasti, aby sme našli bájny magický artefakt."

Pištoľníci sa neovládateľne rozchechtali.

„Chápem, že sa vám to zdá čudné," pokrčil Goliand plecami. „Ale to by som mohol povedať aj ja o vás..."

„Hej," pritakal Hugward. „Pre mňa je napríklad vrcholne čudné to, že nemáte Svetlého Trpasličáka! Som na svete už tristo rokov a ešte som nepočul o žiadnom meste, kde by Trpasličáka nemali."

„No, ale nezabúdajte, že tu nie ste doma," pripomenul s úsmevom Paľko.

„To hej," zamrmlal trpaslík.

„A čo je to za artefakt?" spýtal sa Johannes, dúfajúc že sa dozvie ďalšie vtipné hlášky. Tie predchádzajúce sa zatiaľ snažil zapísať si do pamäte, aby nimi mohol oblažiť svojich kolegov večer pri pive.

„Je to Kľučka osudu."

Rehot.

„A čo tá Kľučka osudu dokáže?"

„Zničiť svet."

Rehot.

„To nie je na smiech," poučoval Hugward.

„Ech... Prepáčte, nemohol som si pomôcť," povedal Johaness. Egreš a Paľko súhlasne prikývli.

„A vy o tej Kľučke nič neviete?" nadhodil Goliand.

„Mali by sme?" spýtal sa Egreš.

„To neviem. Ale jedno viem!"

„Čo viete?"

„Viem, že sme sa sem nedostali náhodou! Ak sme vo svojej ceste došli až sem, musí to mať nejaký dôvod."

„Aha," kývol hlavou Johannes, ktorý sa v rozhovore začal strácať, ako čierna káva naliata do trochu inej čiernej kávy.

„Jediná kľučka o ktorej viem," začal Paľko, „je tá v miestnom bordeli."

„Bordeli?" opáčil elf.

„Hej, presne."

„A čo presne je ten bordel?" spýtal sa Goliand.

„Vy neviete, čo je bordel?"

„Človeče, tak mi to už povedzte! Nemáme času na rozdávanie!"

„Je to nevestinec."

„Takže niečo ako kostol?" skúsil to Hugward.

„Nie tak celkom," odkašľal si Paľko. „Je to proste budova, kde vám ženy dajú."

„A veľmi radi," doplnil lišiacky Egreš. Johannes súhlasne prikývol.

„A čo presne nám dajú?" spýtal sa Goliand.

Pištoľníci sa rozrehotali.

„To uvidíte, keď tam prídete."

„Fajn," pokrčil plecami Goliand. „Kde nájdeme ten... bordel?"

„Pôjdete rovno, potom doprava, potom zase doprava, doľava, tri kroky vľavo, potom oblúkom okolo Timovej farmy a potom pätnásť krokov stále rovno."

Goliand uznanlivo prikývol.

„Často tam chodím," vysvetlil Johannes a nervózne sa usmial.

„Vďaka za pomoc," povedal Goliand a obrátil sa k súputníkom. „Ideme!" zavelil. Vyšli z krčmy, akoby sa nechumelilo a zanechali za sebou troch omráčených pištoľníkov.

„Ježiši, to teda boli týpci!" vydýchol Paľko.

„To hej," pritakal Egreš. „Zdali sa mi trochu zaostalí."

Obrátil sa k Johannesovi.

„Čo ty na to?" spýtal sa. „Aký to je už len svet, keď sa tu ponevierajú takíto nýmandi?"

„Svet sa rozpadá," prehodil Johannes filozoficky. „A každému je to jedno."

V tej chvíli ešte dnu na moment nahliadla Agapopova tupá hlava.

„Talking Heads!" povedal s úsmevom a viac ho nebolo. Pištoľníci sa po sebe zmätene zadívali.

„Čo tým ako myslel?" spýtal sa Egreš.
Nikto neodpovedal.