Basnicky.sk

Poškrabal som sa v rozkroku a zamyslene sa zahľadel na obrovského pavúka, splietajúceho v kúte pavučinu. Prešiel som si rukou po niekoľkodňovom strnisku. A potom zazvonil telefón.
Zase.
„Haló?" povedal som znudene.
„Vy ste Earl O'Really?"
„Nie, Rosamunde Pilcherová... Dofrasa, jasné, že som to ja! Čo chcete?"
„Zdá sa, že ste dosť nahnevaný."
„No teda! Vy ste skutočný génius!"
„Ehm... tak dobre, proti tomu nebudem protestovať. Počujte O'Really, mám pre vás nový prípad."
Zaškrípal som zubami. Práve som (treba povedať, že nie príliš úspešne) uzavrel jeden prípad a nový som si skutočne neprial. Iba mi to pripomenulo, ako túto prácu nenávidím.
„O čo ide?" spýtal som sa so „záujmom."
„Nemôžem o tom hovoriť do telefónu."
„Dobre. Tak teda prijdite do mojej kancelárie..."
„Nie! Stretneme sa v knižnici Andromeda. O desiatej."
„To je za päť minút!" zvolal som prekvapene.
„Máte dobrý postreh."
Okamžite som zložil slúchadlo, obliekol si kabát a s vidinou nového zárobku vyrazil smerom k Andromede.
***
Neznášal som knižnice. Smrdelo to tam. Všade kam som sa pozrel na mňa čumeli intelektuáli. Ich neučesané vlasy, debilný výraz, hovoriaci „zožral som Šalamúnovo hovno", a štyri oči... tieto veci ma znervózňovali.
„Ktorú knihu od Salingera máte najradšej?" spýtalo sa ma mladé štvorooké dievča so strojčekom na zuby. Nervózne som zavrčal, ale rozhodol som sa zahrať veľkého intelektuála. Na jedného z nich.
„To viem celkom presne," povedal som, „volá sa: Zdegenerované podsvinča."
„Ó, o tej som ešte nepočula."
„Ani ste nemohli. Ešte ju nevydali. Ja som jeden z prvých, čo ju čítali. Viete, so Salingerom sme tak trochu starí známi."
„To naozaj?"
„Hej, občas si zájdeme na pivo, však to poznáte..."
Vtedy ku mne pristúpil nejaký chlap v úhľadnom obleku. Vyzeral, ako nejaký pribrzdený panák.
„Pán O'Really?"
„To som ja."
„Môžeme sa porozprávať?"
Dal som tej mladej intelektuálke dovidenia, zbohom a amen a premeral si toho týpka.
„Potrebujem vašu pomoc. Vraj ste najlepší," povedal.
„To som," povedal som skromne, „najprv by som však chcel vedieť, prečo sme sa stretli na takomto... zvláštnom až mystickom mieste."
„Sledujú ma. Sem neprídu."
„Kto?"
„Oni."
„Tak to mi skutočne pomohlo."
„Ste vtipný."
„Ďakujem, veľa ľudí mi to hovorí. Prepáčte, ale prepočul som vaše meno."
„Nepovedal som ho."
„Aha."
„Som Kumizir."
„Takže, Kumizir... Ako vám mám pomôcť?"
„Viete, ide o moju manželku... Priviedla si k nám do domu cudzieho chlapa!"
„Hm... pekné svinstvo."
„To ale nie je všetko. Ide o to, že...," trochu stíšil hlas, „ja toho chlapa nevidím."
„He?"
„Nevidím ho! Vidí ho len ona."
„Počujte, nezabudli ste si náhodou paličku?"
„Ja nie som slepý!"
„Aha. A viete to určite?"
„Prepáčte?"
„Ale nič, nič..."
Odmlčali sme sa. Naklonil som hlavu nabok a zvraštil obočie.
„Hm... Takže vy ho nevidíte..., sedí?" povedal som.
„Áno..."
„Ale ona áno, sedí?"
„Presne!"
„Čiže niečo, ako imaginárny kamarát?"
„Tak-nejako. Až na to, že tento kamarát nie je vôbec imaginárny."
„Tak to ma zaujíma. Rozveďte to!"
„Čože?"
„Pokračujte!"
„No, ide o to, že keď sme s manželkou v práci... tak nám niekto vyžiera chladničku."
„Možno je to váš pes."
„Nemáme psa."
„Ste si istý?"
„Čo tým myslíte?"
„Či ste si istý, že nemáte psa."
„Samozrejme, doparoma, že som si istý!"
Zmĺkol som a nahodil vysoko intelektuálny výraz. Vyklepal som z krabičky cigaretu a zapálil som si.
„Tu sa nefajčí," upozornil ma Kumizir.
„Ja viem," povedal som a potiahol.
Kumizir sa tváril ako nočník odparených chcaniek.
„Ste si istý, že to nie je len predstavivosť vašej ženy?" spýtal som sa a vyfúkol dym.
„Pravdaže," odvetil, „a mám aj dôkazy."
„Dôkazy?"
„Áno. Prvým je samozrejme to vyžieranie chladničky, ale to nie je všetko. Pred domom som totiž našiel stopy. Zaniesol som ich odborníkovi na miestnu faunu... a hádajte čo mi povedal?"
„To netuším."
„Že ešte nikdy nevidel také stopy! Nikdy! Potom som ich ukázal žene. A viete, čo ona na to?"
„Nie, neviem. Odkiaľ to mám, kurva, vedieť?"
„Povedala, že ich tam zanechal Gubbagu Hubligga."
„Kto?"
„Gubbagu Hubligga. Tak sa volá ten jej „imaginárny" kamarát."
Preglgol som a chvíľu bojoval sám so sebou. Potom som povedal:
„Tak dobre pán Kumizir. Ja to teda vezmem."
Po týchto slovách sme opustili to bezútešné miesto našej schôdzky.
***
Sedel som spolu s Kumizirom v mojom aute priamo pred jeho domom. Vymenili sme si pohľady.
„Kedy sa vracia vaša manželka?" spýtal som sa. Stočil pohľad k hodinkám.
„Asi o dve hodiny."
„To by malo stačiť," povedal som a vystúpil. Kumizir to celkom slušne zopakoval. Samozrejme nie s takou noblesou, ako ja, ale aspoň sa snažil.
„Môžem sa niečo spýtať?" spýtal som sa. Prikývol.
„Prečo sa ho chcete zbaviť? Pokiaľ viem, okrem toho žrania vám nejako zvlášť neškodí."
„Viete, bojím sa, že sa s mojou manželkou... no, sexuálne zblíži. Neveru by som neuniesol."
„Chápem," kývol som otcovsky hlavou a nasadil si na ňu klobúk. Ešte som si vzal z auta kufrík s potrebnými nástrojmi a potom sme už konečne odkráčali do domu.
„Tak to je môj dom," povedal Kumizir, keď sa z nami dvere zavreli.
„Nábytok fajn, záclony nič moc."
„Čo prosím?"
„Nič. Dáme sa do diela, čo vy na to?"
Kumizir sa nervózne hryzol do pery. Položil som kufrík na zem a otvoril ho.
„Som si na deväťdesiat percent istý, že sa jedná o ducha," zahlásil som.
„Bol by som pokojnejší, keby to bolo sto percent."
„Vždy si nechávam nejakú zálohu."
„Uhm..."
Vytiahol som z kufríka malú píšťaľku a zapískal. Potom som natrčil uši a čakal.
„Tak a je to jasné!" vyhlásil som, „O ducha sa nejedná."
„Dofrasa!"
„Keď to nie je duch, bude to určite nejaký mimozemský parazit. Vždy to tak býva."
„Chcete povedať, že Hubligga je parazit?"
„Vylúčené to nie je..."
„Parazit... Niečo ako pásomnica?"
„No, to nie je celkom presné... skôr je to niečo, ako... hm... no, proste... kurva, chlape, čo ste nevideli Votrelca?"
„Nie."
„No, možno je to tak lepšie. Pre vaše psychické zdravie, a tak."
Kumizir si ma pochybovačne premeral a spýtal sa:
„Ako ho chcete dostať?"
„Myslíte do postele?"
„Myslel som skôr, ako sa ho chcete zbaviť."
„Aha. Už viem, čo máte na mysli... Ale obávam sa, že odpoveď na túto otázku nepoznám."
„Čo?"
„Je mi ľúto."
„Ľúto? ĽÚTO???" zareval, „Myslel som si, že ste profesionál!"
„A tak to aj je, ale po pravde... s mimozemšťanmi som ešte nemal skúsenosť. Ani sexuálnu, ani profesionálnu, rozumieme si..."
„Kristepane!"
„To ale neznamená, že to vzdám!"
„No, aspoň to..."
„Začneme rekombinátorskou-laserovo-light pištoľou, čo vy na to?"
Kumizir pokrčil plecami a výraz v jeho tvári hovoril niečo v zmysle:
„Nerozumiem ani hovnu, ale asi je to dobrý nápad."
Ale prikývol.
Vytiahol som zbraň a urobil dva kroky plné odhodlania.
„Gubbagu Hubligga," zakričal som, „vyzývam ťa: okamžite sa ukáž!"
„Určite to bude fungovať?" zaujímal sa Kumizir.
„Jasné," odvetil som sebavedome. A potom sme obaja začuli hlas:
„Kto žiada moje zjavenie?"
„Earl O'Really z paranormálnej investigácie," odpovedal som duchaprítomne.
„V mene koho to žiadaš?"
„Vo svojom mene!"
„Tak to nepôjde..."
„A v mene svätého Ištvána z Urugu!"
„Tak dobre!" zavolal hlas, „Hneď prídem, len sa vyseriem."
Usmial som sa. Ištván z Urugu vždy zaberie...
Počuli sme, ako splachuje záchod. Pripravil som si zbraň. Kumizir sa zbabelo krčil pri mne a strieľal pohľadom zo strany na stranu. Napätie sa dalo krájať. Neviem, ale zazdalo sa mi, že Kumizir sa posral od strachu. A to doslova.
Napokon sa dvere otvorili a naše oči zazreli krpatého, špinavého, zeleného trpaslíka s piatimi očami, ako sa zamyslene špára v uchu. Bol veľký asi ako škrečok. Sklopil som zbraň.
„Čo to má byť?" spýtal som sa Kumizira. On len pokrčil plecami. Zrejme bol rovnako zmätený, ako ja. Zahľadel som sa na škriatka a premýšľal som, ako asi vyzeral priebeh jeho veľkej potreby. Čudoval som sa, že sa do tej hajzlovej misy nestrepal. Z týchto temných myšlienok ma vyrušil jeho škrekot:
„Som Gubbagu Hubligga! K vašim službám!"
Prvý zmysluplnejší výrok, na ktorý sa Kumizir zmohol, bol: „Ech."
To ja som bol zhovorčivejší.
„Prišiel som ťa zneškodniť," povedal som mu po pravde. Škriatok zbledol. Tak veľmi, ako to pri farbe jeho pokožky bolo možné.
„Čo?" spýtal sa.
„No hej," mykol som plecami, „tuto Kumizir ma najal."
„Je to pravda?"
„No vieš," Kumizir sa nervózne zasmial, „moja manželka s tebou trávi toľko času... a vyžieraš nám chladničku."
„Takže je to pravda!" povedal melancholicky Gubbagu.
Nastalo ticho.
„Takže?" spýtal som sa a zovrel zbraň, „Ideme na to?"
„Rád by som si ešte naposledy užil," povedal Gubbagu, „Pozývam aj vás chlapci!"
„Tak fajn!" povedal som.
„Čo to robíte?" zasyčal Kumizir podráždene.
„Len pokoj," hodil som rukou, „času dosť. Ešte máme vyše hodiny. A mne už poriadne vysmädlo. Kde tu máte chľast?"
„V kuchyni, na poličke," predbehol Kumizira Gubbagu. Odkráčal som tam a vzal niekoľko fliaš. Všetci sme si posadali a začali sme oslavovať. Síce nebolo čo, ale čert to ber!
„To je fakt dobrá whisky," uznal som, „čo je to za značku?"
„Koňská močka, ročník 45."
„Výborná!" kývol aj Gubbagu.
„Pravdu máš, kámo!" zasmial som sa.
„Toto mi bude vážne chýbať!" povedal Gubbagu nostalgicky.
„Ser na to kámo, život je aj tak sviňa. Ééé..."
„To... ééhhh... máš pravdu."
„Dajte mi ešte z tej...uch... whisky," ozval sa Kumizir.
Sedeli sme tam a pili. A minúty ubiehali. Napokon sa to skončilo tak, že sme sa ožrali, ako dogy a zaspali.
Veľmi rýchlo nás však všetkých zobudili kopance Kumizirovej ženy.
„Hnusní ožrani!" kričala, „Vypadnite z môjho domu!"
„A-a-aleee.., Miláčik..." mumlal ešte stále podgurážený Gubbagu.
„Practe sa! Von! Kriste! Celá dlážka je ogrcaná!"
„Prepáčte, ale už som nevydržal," pípol som.
Nešetrila nás. Kumizir to dostal opätkom medzi oči. To ja som obišiel ešte dobre.
O pár minút sme už ležali na studenom chodníku. Myslel som, že mi praskne hlava.
„Ďakujem vám," povedal Kumizir a zotrel si krv z tváre, „vďaka vám som teraz bezdomovec!"
„Nemáte za čo," povedal som a s námahou sa postavil, „bude to 1000 dolárov."
„Čo?"
„Moja výplata."
„A za čo?"
„Zbavil som váš dom Gubbaguho?"
„Áno, ale..."
„Tak vidíte..."
„Ale..."
„Buď mi zaplatíte, alebo sa stretneme na súde."
Kumizir čosi zašomral, ale napokon vytiahol zväzok bankoviek a podal mi ich.
„Obrali ste ma o všetky peniaze!"
„Bolo mi potešením."
Potom som vzal chrápajúceho Gubbaguho do ruky (možno sa mi ešte zíde) a s úsmevom sa pohol ku svojej kancelárii.
Gubbaguho som vložil do starej klietky pre škrečkov, sadol som si za stôl, a spokojne si vyložil nohy. Mal som opicu a tisícku vo vrecku.
Prekvapilo ma to, ale musel som uznať, že svoju prácu mám fakt rád.