Basnicky.sk

Prebudil som sa náhle a to vtedy keď sa mi hladina chladnej vody dotkla končekov prstov. Prudko som sa posadil a rozhliadol sa. Celá moja izba, bola pod vodou. Vznášali sa na nej moje knihy, počítač a dokonca aj moja obľúbená zbierka exotických lemurov. A aby toho nebolo málo, zdalo sa, že hladina neustále stúpa. Chvíľu som na tú spúšť pozeral, ako vyjavený, ale potom mi došlo, že by som mal asi dačo podniknúť. Vyskočil som von oknom priamo na ulicu. Voda bola aj tu. Vlastne: bola všade. Ľudia sa preto plavili na malých pltiach a podaktorí aj na svojich autách. Aspoň na niečo boli dobré. Tí menej šťastní plávali po hladine tvárou nadol. Zasmrkal som. Prišlo mi ich ľúto.

„Hej, Luter!" začul som akýsi hlas. Obrátil som sa a vypľul trochu slanej vody. Videl som Hergerta, môjho staršieho brata, ako na mňa máva zo svojej bárky. Potešilo ma, že som ho videl a to sa často nestávalo. Priplával som k lodi a Hergert mi pomohol nastúpiť. Musel som skonštatovať, že loď bola nezvyčajne pevná. Cítil som sa bezpečnejšie.

„Kde sú ostatní?" spýtal som sa.
„To neviem," odvetil brat a chopil sa vesla. „Ale odhadujem, že sú stále doma."
„Pane bože!" zvolal som. „Myslíš, že žijú?!"
„Určite. Celý život montovali plávajúce podlahy. Na vodu sú zvyknutí."

Mal pravdu. Keď sme sa konečne doplavili k nášmu domu, všimol som si, že naši rodičia sú skutočne odolní. Obaja mali okolo pása prehodené plavecké kolesá a otec dokonca pokojne pofajčieval.

„Konečne ste tu!" precedil skrz zažltnutný chrup. „Už som si myslel, že tú otrčíme kopytá."
„Ďakujeme vám, chlapci," povedala matka, keď sme jej pomohli vyštverať sa na Hergertovu bárku. Otec pomoc odmietol. Asi bol príliš hrdý.

„Celý môj domov je v troskách!" zaplakal som.
„Náš domov, kámo," uchechtol sa Hergert. „Bol to náš domov."
„To je fakt."

Otec si vytiahol z vrecka ploskačku a poriadne si logol. Ponúkol aj matke. Logla si tiež.

„Čo sa to vlastne deje?" spýtal som sa.
„To by som aj ja rada vedela," povedala matka a s obavami sa obzerala okolo.
„Možno sa vylialo koryto," uvažoval otec.
„Koryto?" nechápal som.
„Koryto Nemravy."
„Ale otec," povedal som. „Nemrava je na to príliš plytká."
„To iste je, synu, ale je to jediné možné vysvetlenie."
„Toľko vody by sa sem z Nemravy nedostalo," povedal som rázne.

Nemrava bola síce naša najväčšia rieka, ale bola tiež zúfalo plytká. Taká plytká, že roku pána 1934 z nej dokonca povyskakovali všetky ryby a dožadovali sa zlepšenia životných podmienok a v neposlednom rade tiež finančných odškodnení. Skončili na pekáči.

Odrazu sa vedľa našej loďky objavila plť vyrobená z bambusu a vystlaná psími kožami. Z podpalubia sa vynoril starý, zhrbený vlk s fajkou v hube. Starý morský vlk. Zamával na nás obrovskou labou a vystrúhal podivnú grimasu, ktorá asi mala byť úsmevom. Skôr sa ale podobala horiacemu ropnému vrtu v Kuwajte, hoci to nie je celkom presný popis.

„Čo chcete?" vyštekol naňho otec. Nikdy sa nevedel chovať slušne k cudzím ľuďom. A k cudzím zvieratám už obzvlášť nie.
„Len ma zaujímalo, ak dovolíte," povedal vlk, „že či náhodou neviete, čo sa deje?"
„Nevieme," odvetila matka a sklopila oči, čím sa zrejme chcela ospravedlniť za otcovo hulvátske správanie.
„A vy to neviete?" spýtal som sa. Starý vlk pokrútil hlavou.
„Neviem to iste," povedal, „ale tak sa mi zdá, že Pán na nás uvalil ďalší trest."
„Aký pán?" nechápal otec. Vlk sa súcitne usmial a povedal:
„Pán Kristus."
„Ten umrel na kríži," odvrkol otec.
„To je pravda," prikývol vlk.
„Tak potom nemá žiadne právo pchať nos do našich záležitostí," preletel po nás pohľadom a snažil sa zachytiť aspoň iskričku podpory. Nedočkal sa. Aspoň u mňa nie.
„To sa mýlite," odpľul si vlk.
„Ako to?" nechápal otec.
„Možno sa nám chce pomstiť," povedal vlk a vyfúkol obláčik dymu.
„To sa mi nezdá," zamručal otec. Tiež sa mi to nezdalo bohvieako pravdepodobné i keď určitú logiku to malo.
„Každopádne," povedal vlk, „hladina stále stúpa. Ak niečo neurobíme, všetci ľudia zahynú. A to nehovoriac o zvieratách," smutne skrivil tvár.
„Tak čo navrhujete?" spýtal Hergert namosúrene, akoby ho niekto vinil, za všetkú tú pohromu.
„No, môj pôvodný plán bol taký, že by sme sa mohli pozrieť... no... takpovediac... do neba a dožadovať sa vysvetlenia od Všemohúceho."

Nikto na to nič nepovedal, tak námorník pokračoval:

„Hľadal som tu navôkol niekoho, kto by mi s tým pomohol... Predsa len... Potreboval som nejakého človeka... Všemohúci by asi neuveril niekomu, koho nestvoril k obrazu svojmu," trpko sa usmial. Nadýchol sa a pokračoval:
„A preto som..."
„Oslovili nás," doložil som.
„Áno."
„Prečo práve my?"
„Padli ste mi do oka. Taká pekná, milá požehnaná rodinka!"
„Až na tú „požehnanú" súhlasím," povedal otec a strelil po vlkovi pohľadom. „Na zvera ste dajako moc pobožný!"
„No hej," odvetil skromne vlk.
„Ako sa tam vlastne chcete dostať?" pokračoval som v načatej téme. Otec ma spražil pohľadom. Vedel som, čo si myslí. Podľa neho to bola hlúposť. Kolosálna magorina. A hneval sa, že v tej téme vôbec pokračujem. Napriek tomu som to urobil, pretože som rozvážne usúdil, že pri záchrane sveta sa treba chytiť každého stebla. To sa dokonca rýmovalo a moja nálada sa následkom toho aspoň trochu zlepšila.
„No...," vlk sa pošúchal po brade. „Prvý plán bol, že počkáme, kým nás hladina nevynesie až hore..."
„To by už bolo neskoro," povedal som. „Milióny ľudí by pomrelo."
„Presne. A preto som vymyslel plán dva a pol."
„Prečo dva a pol?" nechápala matka.
„Lebo to lepšie znie. Má to cveng," luskol vlk prstami.
„Aký je ten plán?" spýtal som sa rozhodne.
„Využiť lietajúcu rybu."
„Lietajúcu rybu???" povedali sme všetci naraz.
„Viem, čo si myslíte," vlk ospravedlňujúco vystrel ruky pred seba.
„To teda neviete!" vydýchol otec a zotrel si pot z čela. Videl som na ňom, že v mozgu sa mu musia preháňať riadne zvrátené myšlienky.
„Nikdy som o žiadnej lietajúcej rybe nepočul," povedal som. „Ste si istý, že také niečo existuje?"
„Iste," prikývol vlk. „Sú však známejšie pod latinským názvom Pornographia Vulgariss. Hovorí vám to niečo?"
„Ani nie," odvetil som.
„Mne tiež nie," povedal otec. „Ale dačo mi to pripomenulo," smutne sa zahľadel k nášmu domu. Zrejme myslel na to, že mu dnes mala prísť veľká zásielka filmov s Jennou Jameson.
„No, to je jedno," povedal vlk. „Hlavné je, že tie ryby existujú. A ešte hlavnejšie je, že ich je tu všade plno."
„No dobre," povedal som. „Ale ako tú rybu získame?"

Vlk sa široko usmial a zbehol do kajuty. Keď sa vrátil držal v ruke totálne novú bio-mechanickú udicu. Hrdo si ju poťažkal v ruke.

„Táto vecička nám ju pohodovo nájde," povedal a naklonil sa k udici. „Nemám pravdu?"
„Bohužiaľ máš," odvetila udica dokonale čistým hlasom, ktorý však znel značne deprimovane.
„Kúpil som ju v akcii v Tescu," vysvetľoval vlk, akoby sa ospravedlňoval. „Bola zlacenená na polovicu. Asi kvôli tej schizofrénii."
„Ona má schizofréniu?"
„Už to tak bude."

Súcitne sme pokývali hlavami. Vlk si decentne odkašľal a nahodil vlasec do vody. Počul som pod hladinou tlmené zvuky. Očividne ich vydávala tá udica. Znelo to trochu ako grganie, trochu ako povzdychnutie a trochu ako samotné slová. Nech je ako chce, po desiatich minútach sme skutočne zbadali rybu, veľkú asi ako ja sám. Zmätene sa metala na konci vlasca a vydávala žalostné zvuky. Dokonca som si všimol, že aj v otcovi sa prebudil súcit.

„Hachá!" vykríkol vlk víťazoslávne, oslobodil svoj úlovok a chytil ho do rúk. Dalo mu to zabrať, ale zvládol to. „Tak, čo poviete?"
„A vie naozaj lietať?" vyjadril som svoje pochybnosti.
„Isteže viem," odvetila ryba. Všetci sme sa ustrašene skrčili. Matku dokonca takmer trafil šľak.
„Asi som vám mal povedať, že bude rozprávať," povedal vlk.
„To ste teda mali!" zavrčala matka a priložila si dva prsty na krk.
„Mohla by si nás zaviesť do neba?" spýtal som sa a ukázal nahor.
„Všetkých?" zneistela ryba. Zháčil som sa. Túto stránku veci som zatiaľ nedomyslel. Prebehol som po tvárach všetkých prítomných.
„Kto z nás pôjde?" spýtal som sa. Všetci príslušníci mojej rodiny sa však tvárili, že momentálne majú na práci niečo dôležitejšie, ako je záchrana sveta. Povzdychol som si.
„Dobre. Tak pôjdem ja."
Začul som, ako si ostatní (vrátane vlka) zhlboka vydýchli. Ryba si ma skúmavo prezrela.
„Koľko vážiš?" spýtala sa.
„Šesťdesiat," odvetil som a zablahorečil svojej nekonečnej nechuti do jedla.
„To by šlo," povedala. Naklonil som sa cez palubu, aby mu ju vlk mohol podať. Pevne som ju chytil do rúk a nemotorne jej vyskočil na chrbát.
„Drž sa synku," povedal otec a pevne mi stisol ruku. To bolo asi to najlepšie, čo mi kedy povedal. Matka ma len vyprevadila pohľadom, ktorý hovoril, že to určite zvládnem a Hergert bol proste príliš veľký suverén, aby dal najavo emócie.
„Dúfam, že to neposerieš," povedal.
„Držím palce, mladý muž," povedal napokon vlk a vystrčil palec, čo mu asi pripadalo bohovsky povzbudzujúce. Usmial som sa a povedal:
„Tak poďme!"

Neviem, čo som čakal, že sa v tej chvíli stane. Každopádne, keď sme sa spolu s rybou odlepili od zeme, premklo ma také nečakané prekvapenie a úžas, akoby som ani neočakával, že tá ryba bude skutočne lietať. Po pravde, ani som to veľmi neočakával. Možno, iba trochu. Vlastne som na to vôbec nemyslel. Až do tejto chvíle.

„Drž sa!" poradila mi ryba. To bolo dosť komplikované, keďže jej telo bolo neskutočne klzké a vlhké. Ale snažil som sa. Ryba sa narovnala tvárou smerom k oblohe a prudko vystrelila, ako riadená strela. Letmo som sa pozrel dole a videl dve bárky z ktorých už zostali len dve malé bodky. Vietor mi vháňal slzy do očí. Chcel som navrhnúť, či nespomalíme, ale v tej chvíli sme sa ocitili na mieste.

„Ani to nebolelo, čo?" pokúsila sa ryba o vtip. Pretrel som si oči. Vznášali sme sa medzi oblakmi. Rozhliadol som sa. Ale Všemohúceho som nikde nevidel. Napokon som však v diaľke predsa len zazrel malú tmavú čiarku.

„Tam!" ukázal som požadovaným smerom. Ešte som ani nedokončil slovo a ryba ma dopravila na dané miesto.
„Dobré, čo?" uchechtla sa. Musel som uznať, že to bolo naozaj pôsobivé. Zdvihol som zrak a asi dva metre od seba som uvidel sedieť starého, bradatého muža v ošúchanom baloňáku. Sedel na obláčiku a v ruke držal udicu. Toto Boh určite nebol. To som vedel stopercentne. Zaklipkal som očami a mierne sa naklonil dopredu.

„Dedo?" spýtal som sa opatrne.
„Luter?" spýtal sa starec rovnako obozretne.
„Dedo!" vykríkol som a nevedel či sa mám radovať, alebo hnevať. Môj dedo menom Iracionalius sa usmial.
„Rád ťa vidím," povedal. „Po všetkých tých rokoch..."
„Čo tu robíš?" vypadlo zo mňa. „Nevidel som ťa od doby, čo tvoje spiritum zožrali moje lemury!"

Iracionalius sa potuteľne usmial.

„Chytám tu ryby," povedal. „Alebo presnejšie povedané, budem ich chytať. A prečo si sem vlastne prišiel?"
„Na zemi je potopa!" vyhŕkol som.
„Áno?" spýtal sa bez známok prekvapenia.
„Áno. Prišiel som sem, aby som sa spýtal Všemohúceho, čo to má znamenať!"
„Všemohúceho?"spýtal sa dedo nechápavo.
„Áno!!!"
„Ten tu ale nie je."
„A kde je?"
„Nikde. Proste nie je."
„Ako to?" zvraštil som obočie. „A čo je potom toto?" ukázal som dookola rukou. „Toto je predsa nebo, nie?"

Starec vážne pokrútil hlavou.

„Nie," povedal mdlo. „To sú len oblaky."
„Keď to nie je nebo, tak nechápem, ako si sa sem dostal."
„No ako asi?" mykol plecom. „Keď sa moje spiritum dostalo do tráviaceho traktu tých hnusných lemurov..."
„Bol by som rád, keby si sa o nich vyjadroval slušne!" povedal som nahnevane. „Predsa len: o mŕtvych len dobré..."
„Prepáč... Takže, keď sa moje spiritum dostalo do žalúdkov tých... lemurov...," sprisahanecky na mňa žmurkol, „tak sa moja podstata konečne uvoľnila. Konečne som bol slobodný. A napadlo mi: Čo so všetkým tým voľným časom? A tak som stváral všelijaké vilomeniny, ktoré som nestihol počas života..."
„Aké vilomeniny?"
„O tom sa nepatrí hovoriť pred mladým chlapcom," povedal úlisne. „Ale aby som vypichol to napodstatnejšie: fajčil som crack, znásilňoval mladé kočky a jedol prasačiu masť."
„Ale dedo," povedal som káravo, „veď vieš, že masť ti nerobí dobre na obličky."
„Viem, synku. A práve preto som ju jedol. No... A po pár rokoch som sa už solídne nudil. A tak som sa rozhodol, že pôjdem na ryby. Sadol som si na obláčik a rozhodil siete, ako sa vraví. Mal som však problém s vodou."
„Aha," prehodil som kyslo. „Už sa nám to rysuje..."
„Určite vieš," povedal dedo a pošúchal si bradu, „že za mladi som bol vášnivým čitateľom okultných spisov. Preto pre mňa nebol problém postupne zvyšovať hladinu všetkých riek na svete," triumfálne sa usmial.

Mlčal som.

„A potom zostávalo iba čakať," doložil.
„Ako si to mohol urobiť?!" zakričal som tak prenikavo, až mi hlas preskočil do fistule.
„Inak sa nedalo."
„To si nemohol chytať ryby na zemi?!"
„Nechcelo sa mi," zívol. „Chcel som skúsiť rýbarčiť z neba..."
„Stále sa mi tomu nechce uveriť!"
„To vieš... Pomyslel som si: ak nepríde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi," odporne sa zaceril. „A teraz ma už neotravuj! Musím čakať, kým sa tá posratá hladina dvihne až ku mne!"
„To ti vôbec nie je ľúto tých ľudí?"
„Ani nie," povedal a vedel som, že to myslí úprimne.
„Zastav to!" zaprosil som a zovrel ruky v päsť.
„To nepôjde," povedal dedo. Vtedy som sa nasral. Prudko som naňho skočil, strhol ho a obaja sme sa strmhlav rútili dolu. Počas letu som mu uštedril zopár pästných úderov, ale starec bol z tuhého železa. Bránil sa, kopal a pľul na všetky strany. Po pár sekundách sme dopadli do vody, priamo medzi bárku mojej rodiny a toho morského vlka.

„Čo to malo byť?" zaškriekal dedo keď sme sa vynorili nad hladinu.
„To on za to môže!" vykríkol som a ukázal naňho prstom.
„Dedo?" spýtala sa neveriacky matka. „Ach, ako si len mohol???"
„Vždy ste bol útlocitní," povedal dedo arogantne. „A teraz, ak ma ospravedlníte, musím pokračovať v rybačke."
„Rybačke?" zaprskal otec. „Povraždil si milióny ľudí kvôli obyčajnej rybačke???"
„Nepovraždil," povedal dedo. „Vraždy sa dopúšťa len človek."
„Alebo zviera," pípol vlk. Dedo ho ignoroval.
„A keďže ja niesom človek," pokračoval, „tak sa ani nedopúšťam vraždy. To je základ logiky."
„Ten tebe vždy chýbal," povedala matka. Iracionalius iba hodil rukou.
„Ale nakoniec som dopadol lepšie, ako vy," povedal. „A teraz ma už prestaňte buzerovať!"
„Tak to nie!" skríkol bojovne Hergert a vrhol sa na starca, zasypávajúc ho údermi. To otec bol pohotovejší. Vytiahol z vrecka postriebrený skrutkovať, rozohnal sa a prudko ho šmaril smerom k dedovi. Skrutkovač sa mu zapichol priamo do čela.

„Pekná rana," pochválila ho matka.
„Dikes."

Dedo zachrčal a sklonil hlavu.

„Na upírov platí najlepšie striebro," povedal otec.
„Ale to nebol upír," pripomenul som.
„Ty mi pokazíš každú radosť," odvrkol otec urazene.

Po týchto slovách z neba priletela naša stará známa ryba a prudko sa dedovi zahryzla do hlavy. Ryba ho s viditeľnou chuťou zjedla a oblizla sa.
„Prečo si to urobila?" spýtal som sa jej.
„Už som sa nemohla pozerať na to, ako sa hádate," povedala so smiechom.
„Už bol aj tak mŕtvy."
„Aha," povedala trochu sklamane. „Ale aspoň som sa najedla, keď už nič iné..."
„Hej! Pozrite! Hladina klesá!" vykríkol Hergert. A skutočne: voda klesala. Začul som orchester radostných výkrikov.
„Ale ako je to možné?" pýtala sa matka.
„Určite to súvisí s dedovou deštrukciou," povedal som znalecky. „Tým, že zanikol, sa pretrhla aj jeho kliatba."
„Myslím, že mi trochu bude chýbať," dodal som po chvíli.
„Mne nie!" zvolal otec. „Vedel som veľmi dobre, prečo som ho vydedil!"
Chytil som sa za hlavu. Hladina klesala. Rybka odplávala.
„No, tak sa mi zdá," povedala matka, „že za toto môžeme poďakovať iba Pánubohu!" zbožne zopäla ruky. Nadýchol som sa, aby som jej povedal, že žiadny Boh neexistuje, ale včas som sa zarazil. Nechcel som jej kaziť radosť. Ešte k tomu, prvú za niekoľko mesiacov. A okrem toho, niektorí ľudia potrebujú žiť vo svojich klamstvách. Zadíval som sa do diaľky.
Hladina klesala.