Basnicky.sk

Mark precitol. Sedel na stoličke. Všade bola tma. Bolela ho snáď každá kostička na celom tele. Najviac asi krk. Pomaly otočil hlavou dookola. Ruky mal zviazané za operadlom, takže si krk ani nemohol pomasírovať. Zaťal zuby a snažil sa proti bolesti točiť hlavou, aby krk trochu rozhýbal. Zľakol sa. Do úplného ticha a tmy niekto zapálil zápalku. Zapálil sviečku a položil ju na malú stoličku bez operadla pred Marka. Sviečka ho úplne oslepovala. Pomaly prichádzal k sebe a začal sa pýtať osoby, ktorá zapálila sviečku, na podrobnosti:
„Kto si..?“
Z tmy sa ozval mužský hlas. Hlboký, pokojný a strašidelne pomalý, začal Markovi klásť spätné otázky:
„Nepamätáš si...?“ urobil krátku pauzu a pokračoval: „Mal by si si pamätať...“
Marka tón, akým s ním ten chlap hovoril, znepokojoval.
„Nepamätám... Nepoznám ťa!!! Kto si..?“ pýtal sa Mark ešte raz.
„Spomenieš si...“
„Ako som sa sem dostal..?“
„Nepamätáš si..? Mal by si si pamätať...“
Chlap z tmy začal pomaly pochodovať po miestnosti. Mark sa márne snažil žmúriť do tmy cez ostré svetlo sviečky a chcel si všimnúť, s kým hovorí. Chlap pokračoval:
„Pokafral si to, Mark... Nechcel som od teba veľa... Chcel som len, aby si vrátil peniaze ľuďom, ktorým si ich ukradol....“
„Kto, dočerta, si?!!!“ spýtal sa Mark nervózne. Začal sa trochu báť. Snažil sa spomenúť si, kto od neho chcel, aby vrátil peniaze. Spomínal si iba na jedného novinára, ktorý zverejnil, že jeho účtovnícka firma okráda brigádnikov. Mark vtedy stratil všetky zákazky. Toho novinára ale vlastnoručne zabil, ten predsa nemôže byť teraz tu s ním!
Chlap z tmy zodpovedal jeho otázku:
„Nepamätáš si...? Mal by si si pamätať...“ povedal to úplne rovnakým tónom, akým to povedal prvý krát. Rozprával prekvapivo pomaly a pokoj, ktorý z jeho hlasu išiel, Marka stále viac znepokojoval.
„Prečo ma tu držíš? Čo odo mňa cheš?“ pýtal sa Mark. Bál sa. Vedel, že sa z toho len tak nevylíže.
„hm... ťažká otázka....“ povedal chlap z tmy stále rovnakým tónom.
„Kde sme? Pusti ma!“ povedal Mark.
„Pustiť ťa..? Chúďa... Myslíš si, že by ti to pomohlo..? Sme na druhej strane. Niet cesty späť...“ povedal chlap z tmy.
„Kde? Na akej druhej strane?!! O čom to hovoríš..?“ nechápal Mark.
„Nepamätáš si?... Mal....“
„Áno, viem!!! Mal by som si....“
Mark chlapovi skočil do reči. Hneď však stíchol. Chlap vtedy zapálil ďalšiu zápalku a zasvietil si blízko pri tvári. Mark spoznal človeka, ktorý s ním hovoril.
„ Ty?!!“ spýtal sa. Neveril vlastným očiam a ešte viac sa začal báť.
„Ja...“ povedal chlap rovnako pokojne, ako na začiatku.
„Ale veď.... ty.... máš byť....“ koktal Mark.
„ Mŕtvy...“ dokončil namiesto Marka chlap a pokračoval: „Ale veď ja SOM... mŕtvy.“
Chlap si sadol na stoličku oproti Markovi a pomaly hovoril:
„Chcel som iba urobiť dobrú reportáž. Ty si bol skvelá téma. Ja som chcel iba, aby si vrátil peniaze ľuďom, ktorým si ich ukradol... Ale ty si sa ma namiesto toho pokúsil zabiť.... Kupodivu, na prvý krát sa ti to podarilo...Bolelo to, ak ťa to poteší...“
Mark už ničomu nerozumel.
„Ale, ako to, že žiješ?!! Sám som ti podpálil auto, keď si ostal zakliesnený medzi tými stromami!!! Videl som, ako si tam uhorel!!! Bol som na tvojom pohrebe!!! To nie je možné!!!“
Chlap z tmy si vypočul Markove slová a pomaly ho začal opravovať:
„Ale to všetko ja viem.... Podpálil si mi auto... Hneď potom, ako si ma vytlačil z cesty, pravdaže... Lenže auto vybuchlo oveľa skôr, ako si sa pokúsil vzdialiť...“
„Nie!!!“ nesúhlasil Mark.
„Nie!!! Predsa som potom odišiel! Bol som na tvojom pohrebe!!! Pamätám si to!!!“
„ To nie sú spomienky, Mark... To sú predstavy...“ povedal chlap z tmy pokračoval:
„Predstavy, sny, ktoré sa ti zdali, kým si sa prebral. Trvalo to dlho. Ale dôležité je, že si už pri sebe. Na mojom pohrebe som bol s tebou. Stál som vedľa teba. Lenže ja som bol jediný, kto ťa videl. Sme tu spolu... Sme na druhej strane... Niet cesty späť...“
„Čo chceš?!!“ spýtal sa Mark. Nechápal, že nech urobí čokoľvek, späť sa nedostane.
„Chcem vedieť... hm... všetko.“
„Čo všetko?!!“
„Všetko o tebe! A o tvojich aktivitách...“
„Toho je veľa. Nemám toľko času.“
„Ja si myslím, že času je viac, než dosť... Sme na druhej strane, Mark... Máme pre seba celý zvyšok večnosti...“ povedal chlap a pichol niečím Marka do pleca.
Mark cítil, ako zaspáva. Keď mu klesla hlava a zaspal, chlap otvoril dvere na miestnosti a vyšiel z nej von.
Za dverami ho oslovil kolega:
„Tak ako, Bob? Zaspieval?“
„Ešte nie. Ale už sa zmieril s tým, že je mŕtvy...“ usmial sa Bob.
„Tieto nové metódy vypočúvania sú fakt drsné...“ usmial sa Bobov kolega.
„Áno. Aj účinné. Akurát musíte mať to šťastie, že obeť vám ostane nažive bez toho, aby o tom niekto vedel...“ usmial sa Bob.
„Kto bol vtedy v tom tvojom aute?“ spýtal sa kolega.
Bob si povzdychol:
„ hmm.. Neviem. To auto ani nebolo moje. Takých chodí po svete tisícky... Nepoznal som toho človeka... Ale mal som šťastie, že sa na mňa podobal...“ povedal Bob.
Kývol hlavou na miestnosť, kde sedel Mark a spýtal sa:
„Kedy sa preberie..?“
Bobov kolega pokrivil ústa a skúsil odhadnúť:
„ Tri, štyri hodiny..? Ale zobudíme ho skôr. Keby sa zobudil sám, mohol by si spomenúť, že zaspal po injekcii. Takto si nebude pamätať nič... Choď si zatiaľ pospať. Musíš na neho pôsobiť ako večne živý...“
Bob si ľahol do svojej kancelárie na gauč a sladko zaspal. Trochu rozmýšľal, ako sa asi bude cítiť Mark, keď zistí, že nie je na večnosti, ale iba v cele novej metódy vypočúvania...