Basnicky.sk

PÚTNIK

Šedivé vlasy a dlhá brada sivá,
tvár poznačená vráskami ťažké roky skrýva.
Pod plášťom utláča narastený hrb,
mozolové ruky palicu zvíjajú choré nohy stále idú vpred.
Kráča do neznáma a celý život hľadá,
cez deň i v noci, v daždi i slnku no stále márna snaha.
Boľavé bradavice po tvári skrývajú nos červený,
prichádza pútnik čo životom je zdrvený.
Z deravej tašky vyberá si rozdrvený chlieb,
oddychuje už prešiel takmer celý svet.
Jeho láskavé oči videli samé zlo,
jeho dobré srdce pomáhalo no dnes upadá do mdlôb.
Čiernym plášťom zotiera slzy ľudí,
z tašky dobro vyberá no nie je človek čo súdi.
Ľudia ho poznajú po prechodenom svete,
dodnes mu ďakujú viac nie sú obete.
V tmavej noci kráča ľahkými krokami,
pohltený čarom a fascinovaný hviezdami.
To je miesto s ktorého raz bude dávať pozor na tento svet,
bude národ chrániť roztrúsený ako chlieb.
Jeden človek zo srdcom dobrým ktorý sa pre Nás obetoval,
videl veľa krvi i smútku, v bolesti často obedoval.
Zdrvený je ľuďmi čo všetko spravia pre peniaze,
aký sú falošný hoc vie že ide im o prežitie.
Za tých sto rokov videl ako sa mení svet,
videl ako veľmi ľudstvo klesá no svet stále ide vpred.
V spomienkach myslí na tých obyčajných ľudí,
ľudí ktorý boli aj šťastný no dnešný národ ho nudí.
Dnes keď po stopäťďesiatich rokoch prešiel svet celý,
jeho srdca dotkli sa mnohé zmeny.
Položil si otázku kde odišiel ten jednoduchý svet,
ten krásny a milovaný, ten kde radosť urobil hoci len rozkvitnutý kvet.
Putoval dlho no dodnes nechápe národ,
odtrhol si od srdca všetko načo mal nárok.
Spravil to pre ľudí ktorých chránil,
pre ľudí spred rokov pár, s ktorými trpel či v ich domoch spal.
Dnes keď odchádza nemá slzy v očiach,
hoc videl ako všetko upadá to už nie je v jeho mociach.
Snažil sa pomôcť a chrániť no v tomto svete nik nedáva mu vďaku,
ľudia čo myslia na seba a on im pomohol majú ho na háku.
Choré nohy nevládzu viac telo niesť,
dnes nepokojne odchádza no musí len ľútosť nad Nami jesť.