Basnicky.sk

VYVOLENÝ

Nesiem tašku plnú beznádejných duší,
ich zodraté kože ľudský katan suší.
Sú to duše s ktorými sa osud kruto hral,
dobodané telo, krvavé ruky i tvár.
Pohlcuje ma temnota a biela taška sa hompáľa vo vánku vetra,
neisto si kráčam kým prídem po koniec sveta.
Títo ľudia poznali len klamstvá a nevedeli sa úprimne smiať,
neraz museli sa cez veľkú trpkosť drať.
Ja mám pomáhať a duše mŕtve do tašiek pchať,
no nestíham po celom svete sa otáčať.
I keď sprevádza ma červené srdce zavesené na krku,
ja som tiež len duša uväznená v zárodku.
Som vyvolený a nik nesmie upadnúť v beznádej pretože skončí v mojich rukách,
telo zakopú, neostanú ani stopy po kostiach.
Dnes usmieva sa na mňa stratených kríž,
dostávam sa do strachu chcem byť ako slíž.
Bojím sa, šepkali moje pery,
nie je viac nikoho kto by mi veril.
Duše vypúšťam z tašky na ich mieste,
po kríži krv stekala, mŕtvi sú na ceste.
Ja som ich zbieral no teraz príde iný,
i moju dušu musí niekto zobrať bo cítim sa byť vinný.