Basnicky.sk

ĽUDSKÁ KRUTOSŤ

Výbuchy bômb či výstrely zo smrtiacich zbraní,
všade mihajú sa nohy a ozývajú sa výkriky ľudí.
Bolestné, zúfale ba aj nádej tu prázdnie,
všade červeň po telách roztrhané oblečenie.
Znásilnené ženy a doráňané deti,
v očiach strach na líciach stekajúce slzy.
Mŕtve telá na zemi nehybne ležali,
utýrané s výkrikmi bolesti a prekliatia kričali.
Ruky na srdci či prosby k Bohu,
smrť čierna hľadí a dáva odpoveď strohú.
Surové päste a kopance neminú nikoho pleť,
vo vzduchu cítiť smrad popálených tiel.
Všetci utekajú na rôzne smery,
každý sa chce zachrániť a uniknúť smrti.
Telá premočené krvou z podrezaných krkov,
ako môže byť človek schopný niečoho horšieho ako je peklo?
Ženy mučené a ponižené pritom sú tak krehké,
nikto nezabudne na deň krvi prelievania pri ktorom srdce zmäkne.
Tí čo prežili ostali bez domova či rodín,
sú v kartách osudu a zapísaný do krvavých dejín.
Podpálené chatrče horeli do neskorej noci,
kým nezostal len popol či tlejúce dosky.
Svitanie privítalo ranné zore,
červené ako krv vpíjajúca do zeme pripomínala more.
Je po dni plnom boja o prežitie obyčajných ľudí,
ľudí ktorý boli plný lásky a spokojný s tým čo mali.
Tí čo prežili vystrájanie mučeníkov boli zronení,
polovica ich srdca zomrela s dušami čo boli krvou „zdobený“.
Roztrasené mužské ruky zvíjali telá mŕtve,
svoju ženu a deti, slovo rodina neznamená nič od zlosti zatína päste.
Prežilo ich pár a dnes keď pomyslia nato,
vidia žiaľ a bolesť, spomienky pre nich neznamenajú zlato.
Otázne prečo ktoré bolelo,
jeho srdce utopené žiaľom zhorelo.