Basnicky.sk

Pozri sa na vankúš a ulož naň svoj šepot,
nechaj čierne mračná za dverami,
nemysli na to, či tento cit je podvod,
je skutočný ako tvoje slzy medzi novinami.
Precitla si zo spánku celkom sama,
všade na vôkol je rajské ticho,
dotýkaj sa ma ja zavriem oči,
teraz len lež, lebo teraz niečo krásne na nás dýchlo,
je to pravé čo sa dúfajme iba našou smrťou skončí.
Možno má v tom prsty LÁSKA,
možno to bola aj tá nereálna facka,
ktorú si mi dala svojimi slovami,
a viac tuším nebudú tvoje slzy schnúť medzi novinami.
Od sekundy keď sme sa dotkli,
do času keď sa presypal piesok v hodinách,
tou slovnou fackou si mi vrazila kdesi do duše klin,
viem možno si povieš: „ To sa stáva aj v lepších rodinách.“ ,
ver mi sme jedna duša, jedno telo,
mám pocit, že niečo od nás odletelo.
Odletela moja slza v tvojej dlani,
Je to ťažké je zimný deň a ja o lete sním,
Je to tam kde voda tečie proti prúdu,
tam kde vietor veje od nebies,
ale všetky ryby z tej vody do mora slaného újdu,
a ten vietor sa zahrýza do priezračných horských plies.
Muselo tu niečo ostať,
to čo prebudí tvoj úsmev,
z výrazu tvojich očí mám chuť plakať,
zdá sa mi, že Tvoj malý kúsok neba náhle potemnel.
Občas Ťa zaujíma či táto vojna má zmysel,
Ja ti odpovedám: „Možno áno, tak ma rozveseľ.“ ,
Ten vzácny okamih mieru v besnení boja,
je tak čarovný, už však nemožný keď milenci vedľa seba nestoja,
áno naša láska bola ako ľahký vánok,
ale skončila sa krutou vojnou,
preto na tom vankúši už šepot nespí svoj spánok,
však tá porážka bola podľa mňa takou márnivou.
Nič nie tým čo sa zdalo, že by mohlo byť spolu s ňou,
ten pocit, patriaci do Tvojich snov,
vzácne chvíle,
sú tie čo nikdy sa nezmažú,
vydržia cestu dlhú,
aj keby som mal prejsť pešo tie dlhé míle,
sú tu stále hlasy ktoré by chceli byť počuté,
toľko je toho k pripomenutiu,
ty však nemôžeš nájsť slová tými podkovami podkuté,
tá vôňa čo sa šírila od bozku k objatiu,
tá kúzelná vôňa,
tá krása ktorá s ňou tu bola,
keď láska bola divokejšia ako vietor,
ale načúvaj svojmu srdci čo horí ohňom,
ešte skôr ako mi povieš zbohom . . .