Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Tak trochu nezvyčajná stávka,

Bol vcelku príjemný letný podvečer a ja som sedel za malým záhradným stolíkom na svojej záhrade. Predo mnou sa vŕšilo niekoľko listov pokrčeného papiera. Bol som celý zasvinený od atramentu, pretože som práve písal román. Veľký román. Román, ktorý zmení svet. Tak som to aspoň plánoval. Mala to byť kvalitná psychologická dráma. Nejako sa mi však nedarilo. Vedel som vcelku presne, čo chcem napísať, ale proste som to zo seba nemohol dostať. A tak som tam len sedel, hľadel na zapadajúce slnko a priblblo sa usmieval.

„Čo to píšeš?" ozval sa odrazu akýsi hlas. Prekvapene som sebou trhol. Obrátil som hlavu a zbadal môj pomarančovník. Stál tam a pozoroval ma jasnými oranžovými očami. Bol som z toho trochu v rozpakoch.
„Čo prosím?" spýtal som sa znova.
„Pýtam sa, že čo píšeš," zopakoval strom pokojne.
„Ako to, že rozprávaš?" spýtal som sa.
„A prečo by som nemal?"
„Ja neviem."
„Tak vidíš."
„A ty si ako Ent, alebo niečo také?"
„Nie, ty chren. Ja som strom."
„Aha."
„Takže?"
„Hm?"
„Odpovieď mi na moju otázku?"
„Eehm... A ako znela?"
„Čo to píšeš?"
„Aha. No, vlastne nepíšem..."
„Nie?"
„Nie. Len sa snažím. Chcem napísať román."
„Ktorý zmení svet?"
„Ako to vieš?"
„Vždy to tak je."
„Hm."

Odmlčali sme sa. Zahľadel som sa na hárky papiera v mojich rukách. Na počudovanie, som sa cítil celkom dobre. Fakt, že môj pomarančovník žije a dokonca rozpráva som už dokázal vcelku stráviť. Koniec-koncov, podobné situácie sa odohrávajú bežne, nie?

„Čo keby sme sa stavili?" ozval sa odrazu pomarančovník.
„Stavili?" opáčil som. „Čo tým myslíš?"
„Stávku."
„Ach tak."
„Stávku o to, kto napíše lepší román."
„To myslíš vážne?"
„Samozrejme."
„Ale veď ty si strom."
„A?"
„Ešte som nevidel sadenicu, ktorá by dokázala písať."
„Daj si pozor, ty chrapúň!" zvolal nahnevane pomarančovník. „Ja niesom nijaká sadenica!"
„Prepáč."
„Tak čo? Stavíš sa?"
„No neviem. A koľko času by sme mali na napísanie toho diela?"
„Neviem. Hodinu?"
„Heh. Zrejme žartuješ."
„Nie."
„Za hodinu by román nedokázal napísať nikto!"
„Ja áno!" vyhlásil.
„Žvásty," okríkol som ho.
„Ako si praješ."
„Pokojne ti to zopakujem. Sú to žvásty! Za hodinu nikto nedokáže napísať román. Žiadny človek. A už vôbec nie pomarančovník. Nejde to."
„Nikto to ešte neskúsil," pripomenul.
„To preto lebo každý vedel, že to je nemožné."
„Ako to mohli vedieť, keď to nikdy neskúsili?"
„Pretože... pretože...," koktal som. „Na zmätky ťa užije, tak to teda hej! Človek už nemá ani trochu pokoja na písanie!" vyhŕkol som napokon.

Zavládlo ticho. Bol som nahnevaný a čumel som do zeme.

„Takže sa nestavíme?" spýtal sa opäť.
„Počúvaj, kamarát," povedal som unavene. „Ak sa ti tak veľmi chce, tak sa staviť pokojne môžeme! Ale trochu inak."
„Ako?"
„Stavím sa s tebou, že ten posratý román nedokážeš napísať! Rozhodne nie za hodinu!"
„A ak sa mi to podarí?"
„Nepodarí," trval som si na svojom.
„Ale keby náhodou...?"
„Tak potom," začal som a premýšľal. „Potom ti darujem slobodu."
„Čo?"
„Presne ako vravím. Nebudeš už musieť plesnivieť v mojej záhrade."
„To naozaj?"
„Hej. Môžeš si ísť kam chceš. Ak vieš teda chodiť."
„Jasné, že viem."
„Tak potom je to v poriadku," usmial som sa.

Počkal som ešte asi päť sekúnd a potom triumfálne pokračoval:

„A keď vyhrám ja... Tak potom ťa rozsekám a urobím si z teba novú posteľ."
„Čo?" zakvílil strom. Jeho predchádzajúca sebaistota bola razom preč.
„Máš niečo proti?" spýtal som sa.
„Naozaj ma rozsekáš?"
„Prirodzene."
„A nebudú ti chýbať moje plody?"
„Už päť rokov si neplodný."
„A kurva."
„Asi nemáš poriadne stánie," pokýval som hlavou. „Ale ak sa bojíš a chceš tú stávku zrušiť... Prosím, nevadí mi to."
„Nič sa rušiť nebude," povedal rýchlo pomarančovník. Vôňa slobody bola preňho príliš silná.
„Výborne," zaškľabil som sa.
„A môžem napísať taký román, aký budem chcieť?"
„Samozrejme."
„Ktorýkoľvek žáner?"
„Ktorýkoľvek!"
„Úplne čokoľvek?"
„Dofrasa, o čo ti ide? Môžeš napísať čo len chceš."

Prisunul som k nemu hárky papiera.

„Koľko strán budeš potrebovať?" spýtal som sa.
„Stotridsať."
„Hm?"
„Stotridsať!"
„Tak dobre."

Hodil som ten špalek papierov pred neho a uchechtol sa.

„Ešte pero," prehodil s úplnou vážnosťou. Podal som mu ho. Podarilo sa mu nejako ho uchytiť do konárov. Priložil ho k prvej strane. Zahľadel som sa na hodinky a skontroloval čas.

„Čo to bude?" spýtal som sa.
„Román," odvetil chladne.
„To viem. Ale myslel som... Aký žáner?"
„Satirický."
„Ále?"
„Čo?!"
„Nič."
„Bude to o jednom spisovateľovi, ktorý chce napísať svoje veľké dielo."
„Hm. Je mi to nejaké povedomé."
„Budem písať v prvej osobe, ak dovolíš."
„Mne to je jedno."

Pomarančovník sa nadýchol a začal písať. Nesledoval som, čo píše, ale videl som, že mu to ide veľmi plynulo. Trochu ma to znepokojilo, ale do kariet mi nahrávalo, že to proste nemôže stihnúť. Kontroloval som čas. Štyridsaťpäť minút minulo akoby nič. Slnko už takmer zapadlo.

„Máš ešte pätnásť minút," upozornil som.
„Neruš ma!" zasyčal.
„Ako to ide?" usmial som sa.
„Dobre," zamrmlal.
„Nezabudni poriadne prekresliť charaktery," podpichoval som ho. „A taktiež na pointu."
„Tá bude. Neboj sa."
„Ja sa nebojím, kámo. Fakt nie."

Po pätnástich minútach som zreval:

„Stop!"

Pomarančovník pokojne odložil pero a prisunul ku mne papiere. Zbežne som sa na ne zahľadel. Keď som videl, ako husto a systematicky je popísaná už prvá strana, trochu som zneistel.

„Ako to šlo?" spýtal som sa.
„Pozri sa!" vyzval ma. Založil som si na nos okuliare a prečítal text na prvej strane.

Bol tam rozpísaný príbeh spisovateľa, ktorému sa nedarilo napísať svoj román. Hneď som si spomenul na seba. Chcem tým povedať, že som sa v tom dosť našiel. A to dokonca tak, že som bol zvedavý, ako to bude pokračovať. Keď som však prehodil na ďalšiu stranu, uvidel som len malé krížiky, bodky a vlnovky, ktoré sa rozliezali po celej strane. Prehodil som asi dvadsať strán. Žiadna zmena.

„Čo to má kurva byť?" zreval som. Strom sa zaškľabil.
„Nebodaj sa ti to nepáči?"
„Veď to nedáva zmysel!"
„Nie? No, to je tvoj subjektívny názor."
„Takže podľa teba tam ten zmysel je, však?!"
„Áno."
„A mohol by si mi ho prezradiť?"
„Podstatu svojich diel zásadne nevysvetľujem."
„Veď sú to len obyčajné čarbanice!" zrúkol som a do tváre sa mi nahrnula krv.
„Nie, nesúhlasím. Je to mimoriadne kvalitný dadaistický román."
„Dadaistický?!!!" vyhŕkol som.
„Áno."
„To je blbosť! Podvádzal si."
„Prečo?"
„Mal si písať satirický!"
„Zmenil som názor."
„Hlúposť! Neplatí to!"
„Vravel si, že môžem napísať hociaký román."
„Mal som na mysli niečo zrozumiteľné!"
„Ale to si nepovedal!"
„Ale myslel som si to!"
„Tak to je mi ľúto..."

Nadýchol som sa a prebehol si jazykom po spodnej pere. Ústa som mal zaplavené slinami a funel som, ako besné psisko pri kastrácii.

„Takže? Kedy môžem odísť?" spýtal sa.
„Nikdy!" vyštekol som.
„Ako to myslíš?"
„Nikdy!" zopakoval som. „Nesplnil si stávku. Aspoň zatiaľ."
„To si nemyslím."
„Veď uvidíme, ty ošťan!"

Vtedy som vyskočil a rýchlymi krokmi zamieril do kôlne. Zvesil som zo steny moju obojstrannú sekeru a zaškrípal zubami. Bol som naplnený hnevom až po okraj. Vybehol som von. Bola už úplná tma. Rozhliadol som sa, ale strom som nikde nevidel. Prebehol som celú záhradu, avšak nenašiel som ani hovno.

Vari bolo o čom pochybovať? Zdrhol, kým som bol v kôlni. Mal som s tým rátať! Kurva, to som teda mal! Vtedy mi napadlo, že prečo vlastne v mojej záhrade stále zostával, keď mohol zdrhnúť hocikedy. Určite preto, aby ma mohol takto ponížiť. Všetko to bola jeho psychologická hra. Skurvysynská sadenica!

Vzdychol som si a malátne pustil sekeru na zem. Sadol som si. Bol som naplnený pocitom horkého sklamania. Vzal do ruky pero a začal písať svoj román. Veľký román, ktorý zmení svet. Tentoraz som sa však vykašľal na psychologickú drámu. Skúsil som to s dadaizmom. A nebudete mi veriť, ale... išlo mi to viac od ruky.
Dátum vloženia 17. 7. 2008 16:23
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1722
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. -Súmrak-

    dobré to je.

    17. 7. 2008 17:58
  2. Saphira

    trochu mi to pripomenulo Poľakova...teda tou stávkou, iným ničím

    a inak pripájam k súmrakovi

    18. 7. 2008 10:07