Basnicky.sk

Bolo ráno. Pol šiestej. Hlavu som mal dokonale prázdnu a nemyslel som na nič. Len som šliapal do pedálov a žmúril som proti studenému vetru, čo ťahal od potoka.
Keď som prišiel do mesta, zaradil som sa do premávky a radiac sa medzi autá som si predstavoval chlapa, ktorého som mal stretnúť. Podľa hrubého vyrozprávaného hlasu v telefóne som si ho predstavoval ako vysokého urasteného športovca s hustými čiernymi vlasmi a dokonale oholenou bradou.
Rozmýšľal som, ako sa asi bude tento milionár riadiaci obrovskú firmu pozerať na mňa - na študenta-brigádnika, ktorý mu prišiel robiť záhradu.
Našiel som adresu, zastavil som pred veľkou bránou a zatlačil som tlačidlo s menom. Pocítil som , že sa mi po spánkoch skotúľali kvapôčky potu až kamsi na krk.
Počul som, ako sa otvorili dvere na dome, niekto zasunul kľúč do brány a začal ju otvárať. Díval som sa hore, veď som čakal chlapa ako horu, v mokasínach a obleku.

Spoza brány na mňa vykukol akýsi pánko.
Pravdu povediac, najskôr na mňa vykukol jeho chlpatý pupok. Mal na sebe iba spodnú časť ružového kvietkovaného pyžama. Na nohách asi manželkine polystyrénové šľapky, ktoré mu boli minimálne o dve čísla menšie.
Bol odo mňa o hlavu nižší a keď do mňa spoza okuliarov s vylešteným rámom zapichol svoje bledomodré oči, zmohol som sa iba na úsmev pribrzdenej blondínky. Podal mi ruku a predstavil sa.
"Boris Kratochvíľ..." Kráčal predo mnou a ukazoval mi, čo odo mňa očakáva. na jednu nohu kríval, na druhej nemal dva prsty. Na pravej lopatke mal obrovský škaredú jazvu.
Jeho vojnovo-veteránsky zjav ale úplne odporoval priateľskému prístupu. Keď dokončil svoje predstavy o tom, aká záhrada by mala pod mojou taktovkou vzniknúť z toho staveniska, zaliezol do nového domu a ja som sa v šoku pustil do roboty.
Vrátil sa asi o tri minúty. Niesol tácku s rajčinami a krajcami chleba, vlažný čaj a tri fľaše rôznych minerálok.
"O chvíľu prídu aj krpci, prinesú poháre..."
Tí krpci na seba nenechali čakať, zadné dvere na dome sa rozleteli a s hurónskym revom sa ku mne rútili vedúceho synáčikovia.
Päťročné trojičky sa už z diaľky pretekali v tom, kto sa prvý pozdraví a každý z nich niesol jeden pohár. Blonďáci s tatovými očami na mňa škerili štrbiny po mliečnych zuboch a každý chcel, aby som ten jeho pohár zobral najskôr.

Počas celého dňa za mnou vedúci chodil každých pätnásť minút a stále ma nútil, aby som sa napil, že je teplo, aby som si oddýchol, že robota neujde a vždy rozprával o jednej jedinej téme: o svojich trojičkách a o tom, aký ťažký život má jeho milovaná manželka s ním a s krpcami.
Hlasisko dvojmetrového hôrneho junáka mi k tomuto poloinvalidnému krpatému tučkovi po prvom dni celkom zapasoval. Neviem, čím to bolo.
Ale občas som predsa len zapochyboval o tom, že tento tatko je skutočne ten milionár, u ktorého som mal makať dva týždne...