Basnicky.sk

Po rukách sa mi začala pomaly plaziť
hrejivá hustá a v pramienkoch stekajúca
červená voda – krv.
Postupne zahaľovala moje dlane,
jemne ako dotyk vášne,
zapĺňala ich akousi pekelnosťou...
A tá pekelnosť začínala zvierať moje prsty,
a pritom kvapkala,
na šaty biele ako mesačný svit.
Zanechávala na nich fľaky...
Tie fľaky, ktoré vytvárali nejaký obrazec,
vyvolával vo mne pocit strachu...
Vo svojom vnútri som pocítila
dlhé a hlboké pichnutie,
sprevádzané výkrikom...
Výkrik bolesti, utrpenia, prehry.
Tej prehry,
ktorá nedokázala zvíťaziť
nad mojím večným spánkom.
Výkriky a bolesti prichádzal striedať chlad...
Ten chlad,
ktorý všetko a všetkých pohltí,
a zatemní – ako práve mňa...
Nestihla som sa rozlúčiť poslednýkrát...
Ucítiť jeho dotyk,
objatie a dážď,
poslednýkrát.
Vďaka tomu som spoznala pocit NIČOHO...
Zrazu obloha začala plakať,
a ja už som nespozorovala,
tú poslednú kvapku vody,
ktorá mi padla,
na studené vetrom ošľahané líce,
pretože do očí mi vstúpila hmla,
a uvidela som len – tmu...
Tú tmu,
ktorá ma bude sprevádzať,
po mojej ceste,
do neznáma,
na veky vekov...