Basnicky.sk

Hodváb povesený na striebornom plátne,
v ňom obrazy mnohých bázlivých očí,
neprekonateľná túžba v zrkadle
a úsmev na tak vinnej tvári.

Vo váze biely kvet,
jeden stačí,
veď svet plno krás má,
čos´ len neodhalené múzy.

Srdce vraví a orchidea počúva,
lístie stromov velebí jak leto anjela.
Sivé vtáky zabili posledných bojovníkov,
duše už oddychujú, doprial sa pokoj.

Náhla blaženosť zaplavila ďalšiu,
no hnedky čierni jazdci vrhnú sa na ňu.
Odvrátené pohľady a zamrznuté slzy
odkryť chcú vnútro i jazerné sny.

Spoza silného dreva vyďobala sa žltá.
Životom len prebehuje, ba rieky preskakuje.
Kdebys´ bola zakliata orchidea,
keby našej kamarátky niet?

Tiché to žieňa,
na otázky ona neodpovedá.
Túla sa oblakmi, ako keď
víchor letí spoza hmly.

Vedľa sedí mladá dáma,
čo stále v ružovom chodí.
Jej vôňa sa premáva hore-dole,
možno už cez státisíce rolí.

A keď svoje vlnité vlasy
prehodí na druhú stranu,
ty sa červenáš,
zápalkami horíš.

***

Letné ráno, plamienok na hrudi
plávajú vo vnútri zaláskovanej osobnosti.
Ty sedíš na podivnej lavičke na lúke,
akoby si čakal na nedokončený sen.

Dávne drobné Elýzium a jeho
zázračné kvety málo veľkých zmien,
ja kráčam k tebe v bielych šatách a
v strede kytica ružových orchideí našich mien...