Basnicky.sk

Prízrak života a smrti - vojna,
tichá zlodejka dní,
ľudia sa zajtrajška boja,
čo ak dnešok je ten posledný...

Volal sa Peter...
usiloval sa nevidieť,
usiloval sa nemyslieť,
usiloval sa nežiť...
Zajtrajšok bol pre neho mŕtvy...

Volala sa Lucia...
bránou jeho očí,
vstúpila do jeho srdca,
vstúpila celá,
nepoznali sa, ale neboli si cudzí,
v ich telách detská krv vrela.

Obaja sa báli vojny a bolo to krásne,
ich zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych,
zajtrajšok ich opäť uzrel sedieť pri fontáne,
ten kúsok šťastia bol práve v nich.

Nič nie je trpieť,
nič nie je umierať,
oni videli zmysel života,
koľko otázok nemohli vysloviť,
žili len a len pre seba...

Láska sa v nich zrodila pod krídlami smrti,
lebo láska je celá Zem,
úsmev, celá len svetlo,
celá len život,
žili svoj vojnou ovenčený sen...

Volal sa Peter a ona bola Lucia,
krv sŕdc im prúdom ich dlaní prúdila.
Mali vážne detské tváre,
sklonené pod ťarchou osudu,
nevedeli čo im život prinesie ďalej,
žili svoju lásku bez súdu...

Vojna? Áno, vedeli.
Bola tam, ale nech čaká.
Ochránený hustou hmlou sa k sebe túlili
a vojna čakala pri dverách...

Vonkajší svet bol pre nich nevýtaným návštevníkom...
Ich prítomnosť...vrhli do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel večnosti.
Človek sa hanbil, že je človekom,
vojne zabíjala od srdca do kostí.

Boli všetkým,
všetkým, čo bolo dobré a sladké,
vidieť a mať,
bozkávať,jesť, dotýkať sa, dýchať...
teraz, keď ľúbili nepoznali nijaké prečo,
začo, kde, odkiaľ,lebo, ako.
Ich láska jednoducho bola...
Všetko bolo pre nich láskou,
všetko ľúbili a všetko ľúbilo ich,
ľúbili dážď, ľúbili vietor,popolové nebesá.
Boli teplým tieňom líp,
srdcom medzi vetvami,
krásnym letným dňom,
bzučiacimi včelami...

Volal sa Peter a ona bola Lucia,
dvaja, ktorých vojna spojila.
Volala sa Peter a ona bola Lucia,
pri chrámovom objatí ich vojna spolu zabila...