Basnicky.sk

Vo vlaku sedím.
Sedím sama.
Sama uprostred cudzích ľudí.
Je tma.
Vidím ju ako sa ma dotýka.
Možno mi chce niečo povedať.

Ostávam ticho.
To ticho mi pripomína moju samotu.
V tme vidím jasnejšie.
Nebojím sa jej.
Tma býva nekonečná.
Radujem sa z nej.

Som ako slepec v preplnenom vlaku.
Počujem ľudí.
Možno o niečom rozprávajú.
Zaspávam...

Zobúdzam sa a zisťujem, že som na konečnej.
Sama uprostred vlaku.
Vlak ochchádza a ja vystupujem.
Niekto mi podáva ruku.
Ruka sa mi chveje.
Už nezabránim tomu, čo sa so mnou deje.

Niekto mi pomohol.
Vystúpiť z vlastnej tmy.
Z vlastného tieňa.
Odrazu vidím jasnejšie.
Pýtam sa seba: "Kto ma zachránil?"
Ale ja som to nevedela.
Možno som ho nevnímala.
Nevnímala som ten pokojný hlas, ktorý mi dával silu.

Po chvílke som sa ocitla pred ním.
Dotkol sa ma.
Pozrela som sa na jeho tvár. Žiarila šťastím.
V tom som sa spamätala.
Bol to môj Anjel strážny.