Basnicky.sk

„Smiem vás pozvať na čokoládu? Keď mám zlú náladu a zdá sa mi, že celý svet stojí proti mne, jej lahodná chuť mi zaobalí dušu pokojom.“ Lenka zdvihla utrápenú hlavu hore a naskytol sa jej priamy výhľad do najkrajších očí, aké kedy videla. Ich oriešková farba so stopami smaragdových iskričiek ju zahriali vrúcnou nehou tak ako sladká chuť jej obľúbenej sladkosti. Pošepla nesmelé: „Áno“. Denisova tvár sa rozjasnila, veľmi chcel pomôcť dievčaťu, ktoré dnes videl po prvýkrát v agentúre. Ako úspešný mladý fotograf si už stihol vybudovať dobré meno, denne mu pred objektívom pózovalo veľa modeliek, ale ona sa mu zdala byť iná. „Určite nemôže byť jednou z nich, šéf by nás zoznámil,“ pomyslel si.
„Mal by som sa vám asi predstaviť, som Denis a vy?“ Lenka mu povedala svoje meno, trochu sa pousmiala, zobrala si denník a vybrala sa s ním do obľúbenej čokoládovne. Ako pravý džentlmen jej pomohol vyzliecť sa z kabátu a posunul jej stoličku, aby sa mohla pohodlne posadiť. Nemohol si pritom nevšimnúť, ako krásne sa jej hojdajú dlhé čierne vlasy. „Mám pocit, akoby sme sa už poznali aspoň sto rokov,“ pomyslela si Lenka. Denisova ohľaduplnosť, nevtieravé otázky a priateľské vystupovanie jej umožnili porozprávať mu o svojich problémoch i úspechoch.
Dnes mal byť výnimočný deň. Hneď po maturite nastúpila do vytúženej práce vizážistky v modelingovej agentúre. Slzy a strach v očiach jej spôsobila jediná sms–ka. Jej nevlastná mamička je v nemocnici, lebo náhle odpadla a lekári ešte nevedia, čo presne jej je. Pozvanie na čokoládu vyústilo do prechádzky večernou Bratislavou. Zrazu zazvonil Lenkin mobil. Po krátkom rozhovore si poskočila radosťou. Mamkino odpadnutie bolo spôsobené len únavou, pár dní pobudne doma a bude v poriadku. To, že jej spadol kameň zo srdca, videl aj Denis. Z jej belasých očí sa stal prístav pokoja a lásky...
Zrazu sa strhla a vrátila späť do reality. Prvé dve vety, ktoré sa jej opýtal Denis, mala napísané na stránkach denníka, ktorý dostala od svojich adoptívnych rodičov, aby si doňho zapisovala všetko, čo trápi alebo teší jej srdce. Spomínala na stretnutie s ním, na jeho oči, na pár krátkych týždňov, keď boli spolu šťastní. Slzy do očí jej priniesla spomienka na posledný deň ich krátkeho vzťahu. Bol práve piatok trinásteho, devätnáste výročie smrti jej biologických rodičov. Neprišla do roboty, nedala nikomu ani vedieť dôvod, prečo bude meškať. Neviditeľná magická sila ju lákala na cintorín, musela sa ísť pomodliť, porozprávať zosnulým rodičom o tom, ako sa má. Denisovi v tom čase volala „kamarátka“, ktorá nezniesla predstavu, že ho nemôže získať. Lenku nenávidela už od prvého momentu, ako jej ju predstavil. Nahovorila mu, že ho jeho milovaná práve podvádza s iným. V Denisovi sa miešali protichodné pocity. Svoju kamarátku poznal už od detstva, Lenka v ten deň nedala nič vedieť a neprišla do agentúry. Zavolal svojej Lienke, ale nezdvihla mu telefón. Keď prišla poobede do roboty, v amoku na ňu začal vrieskať. Nevysvetlila mu, kde bola, pretože si ešte nebola istá tým, či mu má povedať všetko o svojej minulosti. Ich láska a dôvera sa zrútili ako domček z karát. Láska a bolesť z jej straty z nej spravili poetku. Opäť sa vrátila späť do reality a vpísala do denníku zopár veršov.

Prečo to urobil?
Prečo mi neveril?
Neveril, že jeho podviesť sa nedá,
prečo teda?

Konečne mal ma niekto rád,
ale ON moje city zobral mi rád.
Ukradol ich a vysmial sa im,
už z nich zostal len popol a dym.

Nasledujúce mesiace boli pre nich oboch utrpením. Hovorí sa, zíde z očí, zíde z mysle. Denis prijal ponuku práce až z ďalekého Tokia. Myslel si, že v novembri, keď sa vráti zo zahraničnej cesty, bude už voči nej odolný a hlavne schopný pracovať s ňou v tesnej blízkosti. Lenka sa pohrúžila do práce, diár si naplnila termínmi. Sem – tam prijala ponuku účinkovať v reklame, sporila si peniaze na naplnenie jedného zo svojich snov. Túžila otvoriť si vlastné vizážistické štúdio, kde by sa mohla plne realizovať a byť sama sebe pánom. Páčilo by sa jej na tom aj to, že by neprichádzala do kontaktu s kolegami, ktorí by jej mohli opätovne zlomiť srdce. Víkendy trávila pobytom v prírode s rodinou a priateľmi. Našla si svoje obľúbené miesto, skrýšu pred okolitým svetom, kde sa mohla naplno oddávať svojmu novému koníčku – písaniu básní.

Miesto rúškom tajomstva pokryté,
medzi skvosty prírody je ukryté.
Tri mocné veci obklopujú ho,
múr, ruže a ohnisko.

Leto ubehlo ako stádo splašených koní, stromy už stratili svoje oblečenie, príroda sa zafarbila do ohnivých a zemitých farieb. Ako každý rok, aj tento šla v deň, keď si uctievame pamiatku zosnulých, na hrob svojim rodičom. So slzami v očiach zapálila sviečky, usporiadala ich do tvaru srdca a hoci nerada, spomenula si na Denisa. Ten, stojaci za ňou, si po prečítaní dátumu smrti jej rodičov „13.7.1986“, vložil hlavu do rúk a začal plakať. „Zdá sa mi, že niekto plače, narieka, potrebuje moju pomoc,“ pomyslela si Lenka. Otočila sa a zbadala chlapca, ktorého ešte vždy ľúbila, na kolenách s hlavou v smútku. Nastal okamih ticha. Jediné slovo, ktoré preťalo to hrôzostrašné mlčanie, bolo Denisovo „prepáč“.