Basnicky.sk

Deň ako každý iný. Sofia vstane z postele, ladnými krokmi prejde zo spálne na lodžiu. Kvapky jemného mrholenia sa na jej saténovej nočnej košieľke zaligocú ako odraz striebristého mesiaca. Rannú samotu si lieči pohľadom na rozbúrenú hladinu rieky, ako motýlie krídla ju opájajú vlhké kvapôčky letného dažďa. Vojde späť do bytu, zapne toastovač a pokým sa lahodná vôňa výdatných raňajok začne šíriť z izby do izby, stihne ešte rýchlu, ale o to intenzívnejšiu sprchu. Kúpeľňa dýcha luxusom, čistotou a energiou. Sofia nikdy nezabudne na zapálenie aromatickej sviečky, v sprchovacom kúte má zabudované rádio a relaxačné osvetlenie. Nacvičeným spôsobom naleje na svoje nahé telo dostatočné množstvo kokosového pílingového sprchovacieho gélu. Krúživými pohybmi masíruje každý centimeter, jej hladkú pokožku a štíhle telo by jej mohla závidieť ktorákoľvek modelka. Zo stropu sprchovacieho kúta na ňu dopadajú lúče farebného svetla. Po dúhovej očiste má všetky energetické centrá v rovnováhe, pootvorí dvere a horúca para sa dostane do priestoru celej kúpeľne. Poutiera sa do froté osušky, prehodí cez svoje vláčne telo župan a opúšťa relaxačný svet.
Otvorí toastovač, vyberie z neho chrumkavý toast plnený ementálom, šunkou a paradajkou. Pre dochutenie naňho nasype pokrájanú pažítku, ktoré pestuje v kvetináči na lodžii. Výdatné raňajky doplní pohár pomarančového džúsu a kúsky čerstvého ananásu. Ako riaditeľka úspešnej kozmetickej firmy vie, že vonkajšia krása je úzko prepojená s vnútornou krásou – čistotou duše, správnou životosprávou a dostatkom pohybu na čerstvom vzduchu. Skúsenými pohybmi si vyčaruje na tvári prirodzený look, oblečie si kostým farby lila, obuje lodičky, posledný krát skontroluje či je všetko v byte na správnom mieste, zatvára dvere a vchádza do ruchu ulice, do úľu zmätku a neistoty.
„Dobré ráno slečna Beaxutová.“
„Dobré ráno Klaudia. Mám nejaké odkazy?“
„Nie, slečna.“
„Keby niekto prišiel, som vo svojej kancelári, zatiaľ dovidenia.“
Sofia sa so zamysleným pohľadom pozrie na dvere svojej kancelárie, na ktorých je ceduľka s nápisom – Sofia Beaxutová, riaditeľka Wellnea, s r.o.. Wellnea je akoby jej dcérou, vybudovala ju vlastnými rukami, myšlienkami, sú v nej vložené jej emócie a spomienky. Na začiatku pôsobenia firmy bola jej asistentkou veľmi zvláštna osoba. Volali ju Tekvicové dievča. Zásadne sa obliekala do rôznych odtieňov čiernej farby, ale bola to asi najspoľahlivejšia a najveselšia osôbka na svete. Mala oči nabité pozitívnou energiou, ale bohužiaľ jej oblečenie odrádzalo ľudí, ktorí ju bližšie nepoznali. Pred rokom sa záhadne stratila, a tak bola Sofia nútená nájsť si náhradu. To, že zamestnala jej pravý opak – vonkajšie pozitívne vyžarovanie, ale čierno v duši, zatiaľ bohužiaľ nezistila. Z prúdu myšlienok ju vyruší hlasné zaklopanie na dvere.
„Nech sa páči, je otvorené.“
Na vážny výraz v tvári bez akéhokoľvek úsmevu si už zvykla, ale teraz sa Klaudia tvári zmätene, znepokojene, akoby sa obsah listu, ktorý držala v ruke, bytostne dotýkal jej samej.
„Toto vám niekto priniesol,“ povedala Klaudia ukazujúc sa striebornú obálku.
„Kto?“
„Neviem, nevšimla som si...“ zmätene odpovedala Klaudia.
„Dobre, podaj mi ju, prosím, ale nabudúce sa viac sústreď. Zdáš sa mi prepracovaná.“
„Áno, slečna.“
Sofia si sadne do koženej sedačky, otvorí obálku a pomaly vyberá list presne zložený na dve polovice. Otvorí ho a a zistí, že je to len čistý kancelársky papier.
„Toto musí byť žart!“
List nechá na stole, vybehne z kancelárie, hľadá Klaudiu, ale tá nesedí na svojom mieste.
„Kde môže byť? Kto mi ten prázdny papier priniesol? Aký to malo zmysel?“ premýšľa pokiaľ sa nevráti Klaudia.
„Kde si bola? Kto mi priniesol ten list?“
„Prepáčte slečna, bola som na toalete. Ten človek, ktorý ho priniesol, sa vytratil veľmi rýchlo. Bol ako víchor.“
Zatiaľ, čo sa Sofia rozprávala s Klaudiou, na kancelárskom stole sa navonok čistý papier vznietil a zostal z neho len čierny špinavý popol. Sofia vojde do miestnosti s dušou plnou pochybností a zmätku. Keď zbadá zvyšky záhadného listu, nepomyslí si, že to nebola náhoda. Vinu hodí na seba. Na stole nechala sviečku, oknom prúdil s veľkou rýchlosťou vietor, a tak si z toho vydedukuje, že plameň sviece sa dostal až k pohodenému papieru a zapálil ho. Sadne si do kresla, zavrie oči a pokúša sa relaxovať. O hodinu ju čaká dôležitá porada, na ktorej musí byť maximálne koncentrovaná a hlavne s čistou hlavou bez akýchkoľvek zmätkom zaváňajúcich myšlienok.
Na rokovanie s významnými obchodnými partnermi sa adekvátne pripravila. Mal to byť jeden z jej najočakávanejších dní tohto roku. Desať minút pred začiatkom vkĺzne do zasadačky, aby skontrolovala, či je všetko pripravené. V okamihu, keď chce opustiť miestnosť, niečo ju prinúti, aby sa obzrela. Na tabuli, na ktorej sú prezentované nápady, sa zjaví čudný nápis.


Po chvíli sa jej začnú jednotlivé písmenká odkrývať... svojou schopnosťou koncentrácie postupne lúšti záhadný text. Na tvári sa jej zračí údiv. Neznámi tvorovia jej napísali tento odkaz:
„Získala si magickú moc od tvorov z planéty Sírius. Máš schopnosť veľkej koncentrácie a tiež schopnosť prinútiť ľudí, aby sa sústredili. Využiješ ju na záchranu sveta. Ak sa o to nepokúsiš, zostarneš o sedem svetelných rokov.
Mangánik“

„Kto je Mangánik? Kto to napísal? Čo mám robiť?“
Ako zmyslov zbavená vybehne zo zasadačky a vtrhne do svojej kancelárie. Pozornosť jej zaujme ligotavý kryštál, ktorý je položený na mieste, kde bol predtým rozsypaný popol z čistého listu. Zoberie ho, vloží do kabelky a zastaví sa u Klaudie.
„Klaudia, prosím ťa, nemohlo by sa to rokovanie presunúť na inokedy? Mám teraz dôležitejšie povinnosti.“
„Ale...“
„Žiadne ale, vybav to, prosím.“
„Dobre slečna Beaxutová, pokúsim sa to preložiť...“
V katedrále práve nie je omša, Sofia preto pokojne vchádza dovnútra, sadá si do prvej lavice a pokúša sa premýšľať nad tým, kto je pán Mangánik. Tajomný hlas jej napovie, aby si z kabelky vybrala kryštál. Je krásny, číry, ligoce sa vplyvom slnečného svetla prenikajúceho cez kupolu katedrály.
„Mám to,“ nadšene si pomyslí.
V kryštály sa jej začnú črtať obrysy muža menom Mangánik. Spoznali sa pred rokom na služobnej ceste v Moskve. Bolo to v tej dobe, keď náhle zmizlo Tekvicové dievča. Črty jej znežnejú a zasnene hľadí na špic kryštálu. Zamilovala sa. Do jeho duše, láskavých slov, do je zohavenej tváre, spod ktorej na ňu pozerali nebesky modré oči.
„Bolo to tak dávno. Teraz sa treba spamätať a kúpiť si lístok do Moskvy!“
O dve hodiny už sedí vo vlaku, v kupé je zatiaľ sama. Po prekročení ruských hraníc si k nej prisadá dobre vyzerajúci mladík. Pomyslí si, že nikdy nie je na škodu oprášiť si ruštinu zo základnej školy, a preto ochotne pristúpi na konverzáciu.
„Veľmi ma teší, moje meno je Laparoskop a vaše?“
„Sofia... Sofia Beaxutová.“
„Čo robí taká krásna Francúzska tak neskoro v noci vo vlaku smerom do Moskvy?“
„Cestujem... za starým známym.“
„Hm... v podstate aj ja, potrebujem si vyriešiť staré spory ohľadne laboratória s istým pánom Mangánikom.“
„Mangánikom? Tým vedcom?“
„Áno, poznáte ho?“
„Nie, čítala som o ňom v novinách, o tej nehode...“
„Hmmm... každý máme svoj osud. Tak zbohom a niekedy možno dovidenia.“
„Zbohom.“
Pán Laparoskop vystúpi na skoršej zastávke. Sofia sa rozhodne počkať si až na hlavnú stanicu. Neznámy muž sa jej nepozdával, vyžarovalo z neho niečo, čo nevedela pomenovať. Na chvíľu si zavrie oči a pohrúži sa do myšlienok. Vyruší ju až hlas sprievodcu, oznamujúci, že cestujúci do Moskvy majú poslednú šancu vystúpiť z vlaku. Rýchlo si upraví účes, zoberie osobné veci a vystúpi na inokedy preľudnenú, ale takto skoro ráno prázdnu stanicu. Keďže sa vždy túžila povoziť sa člnom na Volge pri vychádzajúcom slnku, zamieri do prístavu. Starý povozník s vráskavým čelom a jamkami na líčkach ju privíta srdečným pozdravom. Tu v Moskve je to azda jediný človek, ktorý pozná všetky významné osobnosti či už z politickej, spoločenskej, kultúrnej alebo vedeckej oblasti. Prihovorí sa mu.
„Krásny deň, že?“
„Hm...“
„Viete, prejdem rovno k veci. Hľadám istého pána Mangánika. Je to môj starý známy.“
„Hm...“
„Je to veľmi dôležité, aby som sa s ním skontaktovala. Prosím.“
„Biela cesta.“
„Nerozumiem. Prosím, vysvetlite mi to.“
„Slečna, vystúpte prosím. Už som vám toho povedal viac ako bolo treba.“
„Ale...“
Zaplatí za prevoz na druhú stranu rieky a pomaly odkráča do najbližšieho parku. Sadne si na lavičku, vyberie z kabelky kryštál a činnosť jej mozgu začne naberať na obrátkach. „Biela cesta... tak sa počas prvej svetovej vojny volala Putinova ulica.“ Srdce jej začne divoko biť. Musí s ním hovoriť pokiaľ nezapadne slnko. Má len pár hodín...
Prikradne sa ako zlodej k rohu Putinovej ulice. V izbe na prízemí honosného domu sa zažalo svetlo. Sofia zaostruje zrak, aby uvidela obrysy ľudí, ktorí sa v nej prechádzajú. Našťastie nemajú závesy, a tak celkom jasne rozozná Mangánikovu tvár a siluetu neznámej mladej ženy. Pocit, ktorý sa zrodil v jej srdci, jej bol doposiaľ neznámy. Žiarli na ňu. Na to, že ho môže objímať, že sa s ním môže ráno prebúdzať, spoločne raňajkovať a bývať. Až doteraz bola vždy skôr vyrovnaný typ človeka, čo sa týka ľúbostnej oblasti, a preto sa s novými neznámymi emóciami len ťažko vyrovnáva. Zvádza v sebe vnútorný boj medzi láskou k Mangánikovi a sústredením sa na poslanie. Keď sa s ním minulý rok na služobnej ceste rozprávala, pozval ju na prechádzku do blízkeho parku. Vtedy odmietla, zbalila si veci na hotely a ušla domov. Dodnes nevie prečo.
„Počkám na neho v parku. Hovoril, že má rád ranné prechádzky so svojim psom,“ pomyslí si. Po hodine čakania zazrie z diaľky jeho obrysy, mužné telo, ktoré beží popri vlčiakovi. Rozhoduje sa, či sa mu prihovorí, ale náhoda to vyrieši za ňu. Pribehne k nej krásny vlčiak, pohladká ho a v okamihu sa s ním skamaráti. Keď zodvihne oči, zbadá nad sebou znetvorenú tvár a prenikavo modré oči.
„Dobrý deň Sofia,“ prihovorí sa jej.
„Dobrý deň Mangánik. Vy... vy sa na mňa pamätáte?“ jachtavo zo seba dostane pár slov.
„Pravdaže, kto by si nezapamätal ženu, ktorá mu ušla len tak, bez príčiny, predtým, ako ju dôkladnejšie spoznal.“
„To teraz nie je dôležité. Ja... dostala som taký odkaz... úlohu...“
„Upokojte sa Sofia,“ jemne ju objíma a hladká po chrbte.
Vymaní sa mu z náručia skôr, ako by podľahla svojej najtajnejšej túžbe a z kabelky vyberie malý kryštál. Podá mu ho so slovami:
„Nepýtajte sa ma kto, prečo a ako som sa dostala k vlastníctvu tohto predmetu. Keď sa potrebujem skoncentrovať, zahľadím sa do jeho stredu. Teraz je váš,“ dá mu ho ako keby to bol najvzácnejší diamant na svete.
Otočí sa, nezakýva mu na pozdrav a rýchlosťou blesku sa mu vytratí z dohľadu. Mangánik si sadol na lavičku a ešte dlho rozmýšľal nad tým, čo sa mu práve stalo. „Bol to len výplod mojej fantázie? Alebo to bola skutočnosť?“...
Odbila polnoc, keď sa Mangánikovi na večierku stratila Derila. Krásna, inteligentná žena, ktorá mu posledný polrok robila spoločnosť v noci i cez deň. Vybral sa ju hľadať s dvomi pohármi cinzana medzi hostí na tanečnom parkete. Keď prehľadal každý kút, kde sa odohrával večierok, začal byť nepokojný a nesvoj. Vtedy si spomenul na Sofiu a kryštál, ktorý mu podarovala. Vybral si ho z vrecka na nohaviciach, zahľadel doň a zbadal Derilu stojacu vonku na ulici. Pribehol k nej v poslednej chvíli, aby ju ochránil pred útokom upíra Geralta. Stal sa miesto nej jeho obeťou, klesol na zem a v očiach sa mu zajagal kryštál krvavo červenej farby.