Basnicky.sk

Významné diela často vzniknú v zvláštnom, originálnom, netypickom prostredí. Môj denník bude prechádzkou po exotických záhradách mojej duše.
Je veľmi zvláštne sedieť v tomto prostredí a vnímať svet okolo seba. Moja väčšinou po spoločnosti túžiaca dušička zablúdila do „ Čajovne v podzemí “. Na „ nebi “ visia hviezdy – jasnejšie ako tie skutočné. Nenápadné zelené svetlo dodáva pleti olivový nádych s príchuťou čerstvo vytlačeného citrónu. Steny lemujú pohľadnice vystihujúce pokoj, indiánsku až afroamerickú atmosféru miesta vzdialeného od šedého sveta na hlavnej ulici v Bratislave.
Keď sa pozorne zahľadíte do plameňa sviečky, uvidíte pred sebou neopísateľne krásne umelecké dielo, hmlu radosti i smútku, silu odhodlania, trochu zmätku a oázu vzrušenia vo vašej duši. Pri dúškoch čaju zabúdate na svoje trápenie. Vonné tyčinky zdôraznia chuť po oáze šťastia a pokoja. Konečne ste našli miesto, kde vás neotravuje hluk a rozhovory v hlúpom duchu. Tu sa nedozviete, kto s kým spal, aký je najnovší model nokie na trhu. Čas tu plynie pomaly, vnímate dych a tóny slov toho druhého, jeho pohyby, letmé dotyky a energiu, ktorá na vás žiari pestrofarebnými lúčmi.
Na chvíľu preruším svoje rozprávanie, idem sa ponoriť do sladkastej až fantazijnej chuti čaju nazvaného Hawai coctail. Pri každom dúšku sa mi zohrieva každá žilka v tele, moje srdce túži rozdávať lásku, šťastie. Cítim v sebe hlbokú eufóriu, mám chuť sa usmiať na celý svet. Som tu úplne sama, niet tu inej ľudskej bytosti okrem sympatického čašníka. Spoločnosť mi robí príjemná hudba, ktorá lahodí môjmu ušku sťa orieškovo – čučoriedková čokoláda.
Zošit a pero, ktorým píšem, som zohnala po polhodine vytrvalého hľadania. Neverili by ste, aké ťažké je v súčasnej dobe objaviť ... čaro jednoduchosti ... alebo jednoducho obyčajné malé papiernictvo. Ulice sú preplnené krčmami, kaviarňami, reštauráciami, fast – foodmi a bankami. Neexistuje už v tejto zmätenej vystresovanej Bratislave jedna obyčajná útulná ulica bez bánk a krčiem? Kde je kultúra národa? Kam sa podelo nadšenie z prechádzok po parkoch, korze a pamiatkach? Nemohlo to zmiznúť len tak, bez príčiny. Alebo sa mýlim?
Veľa ľudí by odpovedalo, že tak to je, aj bude a nemám sa ani pokúšať zmeniť to. Kde sú stratené umelecké duše? Kto ich ukradol? Kto zobral nášmu národu lásku k blížnym? Kto za to môže? Štát? Jeho vrcholný predstaviteľ – prezident? Nie! Každý človek je zodpovedný za svoje činy a myšlienky. Ak mám v srdci pocit, že život je krásny a mali by sme ho prežiť naplno, s úsmevom, zábavou, ale i občasným smútkom a sklamaním, vysmeje ma. Povie mi: „ Dievča, zmeníš pohľad na svet, keď budeš dospelá. Nie je to raj, ale peklo, ohnisko vášne i sklamania. “ Takéto reči spôsobujú mojej optimistickej dušičke trápenie.
Prečo niekto vidí veci iba negatívne? Všetko nie je len čierne alebo biele. Každá hodina, minúta, sekunda je pestrofarebným divadelným predstavením. Život je predstavením, počas ktorého by sme mali hrať svoje pravé charaktery. Umením nie je byť dokonalý, nádherný, perfektný, sympatický, originálny pre všetkých ľudí na Zemi. Umením je zostať sám sebou, žiť a prežiť. Aby bola ľudská bytosť zapísaná do knihy osudu tých, čo spravili niečo pre ľudstvo, mala by sa najprv naučiť mať rada samu seba. Tóny nášho srdca splynú v nádhernú melódiu, ak si povieme, že sme jedineční, sympatickí, inteligentní a šťastní. Beethovenove skladby budú len školáckou pesničkou oproti symfónii nášho vnútra. Zaznie nesmelý zvonček, postupne sa rozochvejú struny na husliach, pridajú sa lesné rohy, trúbky, čarokrásne melódie vylúdia flauty ... a zrazu ticho, nič nepočuť.
Čo sa stalo? Otvorili sme sami sebe bránu k sebapoznaniu a k láske k sebe samému. Nie je to egoizmus. Je to len naplnenie nášho srdca pokojom a harmóniou. Zvuky nášho tela i duše sú zladené. Na rad sa dostávajú tamburíny sťa v rukách potulných rómskych tanečníc. Pravidelnými rytmami udržujú naše telo v rovnováhe, rozochvieva sa nám pokožka, každý chĺpok na tele opustil svoju pôvodnú polohu a už tancuje ako lesná víla tanečné kreácie v daždi. Už počujem zvuk dopadajúcich kvapiek na jej telo. Pokožka je pod vplyvom vody lesklejšia ako po natretí sa telovým mliekom. Tancovali ste už v daždi? Nie? Prečo? Tanec dráždi naše zmysly, už sme si svojou príťažlivosťou takmer istí. Máme len polovičnú pravdu. Hebká lesklá zvodná pokožka síce dráždi naše nervové bunky, do mozgu sú malilinkými nervami posielané tisíce drobných páliacich iskričiek, ale k dokonalosti nám ešte niečo chýba.
Čím je telo bez duše? Len prázdnou obálkou bez listu. Určite by nebolo príjemné otvoriť obálku, ktorú práve vhodila do schránky poštárka a sklamať sa jej prázdnym obsahom. Tak ako kvetina potrebuje pre svoj rast vodu, živiny a koreň, tak potrebuje človek srdce, ktorým naplní očakávania druhých. Bude mu prostriedkom na načerpanie a darovanie lásky, vľúdnych slov a pochopenia.
Čo je to cesta k dokonalému životu? Tak cestička neexistuje pretože, čo robí šťastným človeka, ktorý má všetko? Nič. Peniaze sa mu stanú prostriedkom k hriechom, orgiám všakovakého druhu. Dieťa „ dokonalých“ rodičov sa nenaučí ako žiť, nepochopí toto jedinečné umenie. Bude si myslieť, že mu všetci a všetko spadne k nohám, keď sa tak rozhodne. Svet nemá byť miestom úplne dokonalým. Je to miesto na odčinenie chýb z minulosti, mladíckej nerozvážnosti. Niekto nad nami nám dal voľné ruky konať podľa nášho rozumu a svedomia. Otázne je, či mladý životom neskúsený človek má dostatok skúseností a poznatkov, aby sa sám mohol rozhodnúť, čo je správne a čo nie je správne. Podľa mňa je cesta mladosťou zložitá už z toho dôvodu, že zatiaľ sa nikomu nepodarilo napísať encyklopédiu vecí správnych a nesprávnych. Literatúra ponúka rôzne výklady ako sto nôh stonožky. Už tu máme konkrétny dôkaz toho, že názov vždy nemusí znamenať pravdu. Kto z nás už videl stonohú stonožku? Asi nikto, ak mala aspoň päťdesiatosem, už aj to je vysoká hodnota v porovnaní so skutočným počtom jej nôh.
V jednom umeleckom diele radí autor správať sa takto, v druhom je už hrdinom človek s opačnou povahou. Ako si má potom dospievajúci utvoriť správny názor o tom, čo má a čo nemá robiť? Kto ho má ovplyvniť? Rodičia, ktorí často v hneve a strese vyrieknu niečo, čo v skutočnosti tak nemysleli? Alebo rovesníci, takisto nezrelí a sveta neznalí ako on sám? Poraďte, navrhnite riešenie, prosím! Keď mladým podáte pomocnú ruku, ukážete im, že aj vy ste len z mäsa a kostí a nie ste nadľudia, získate si ich dôveru. Získať si rešpekt a dôveru je veľmi ťažké, najmä v tomto materialistickom svete, v konzumnej spoločnosti, ktorá si myslí, že je zodpovedná len sama za seba a po nej príde veľký tresk, planéta Zem zanikne a nastane ticho.
Počuli ste už niekedy ticho? Ja nie ... pretože v každom okamžiku dňa sa nájde niečo, čo vyruší, príjemne alebo naopak nepríjemne, naše zmysly. Spev vtákov, šepot stien, hlas rosy. Keď po nej chodíte bosými nohami, šepotá lahodným hláskom: „ Som tu pre teba, som osvieženie tvojho tela a ty si myslíš, že ti iba prekážam ... si mokrý, chladím ťa dotykmi studenými sťa chladné srdce človeka, ktorý sa rozhodol žiť bez lásky.“
Práve som si všimla, že už píšem desiatu stranu v zošite, takže kým obrátim list v knihe mojej fantázie, rozlúčim sa citátom, ktorý sa mi vryl do duše. Hovorí sa obyčajný človek a je to to isté, ako by sa povedalo obyčajný zázrak. Veď život každého človeka je krásny a neobyčajný. Dopijem posledné kvapky čaju, rozlúčim sa, milo usmejem a pôjdem rozsievať radosť do okolitého zamračeného sveta ...