Basnicky.sk

K útesom skál, kde vietor vial.
Prichádzam s prílivom, zakliata na penu,
Iba preto, že cítila lásku k nemu.

Tam kde kedysi veľký hrad stál,
Z princa sa stal mladý kráľ.
Iba ja viem, čo jediné si prial,
A prečo sa tak málo smial.

Smutný kráľ, lebo veľmi dobre pravdu vedel,
Sám každý večer na brehu sedel.
Malú morskú vílu, ktorú zradil,
Nikdy nezabudne ako ju navždy stratil.

A som to ja,
Ta víla stratená.

Pomaly vchádzal za mnou, stojí vo vlnách,
On zmenil vílu v penu, v svedomí je vrah.
Vietor fúka stále prudšie,
On vchádzal stále hlbšie.

Tak túžil znať,
A chcel si ma vziať.

Kto vie,
Prečo ľudia ďalej slabý sú,
Kto vie,
Prečo ľudia zradiť chcú.

Cítil toľko krát,
Že má ju rád.

Komu len má povedať,
Kráľ nemôže sa spovedať,
Nechcel viesť zbytočné bitky víťazné,
Keď srdce mal prázdne.

Keď na brehu stál,
Vílu čo zradil, videl kráľ.

Drží pár kvapiek vody, a nikdy ich už nepustí,
Kto vie kedy morská víla mu odpustí.

Morská víla slová nenachádza,
A kráľ hlbšie stále do mora vchádza.
Pena mu spánky umýva,
To som ja!

A šťastný už zostal na stále,
Cítil sa jak na poslednom bále.

K útesom skál, kde vietor vial.
Som tu s prílivom, zakliata na penu,
Iba preto, že cítim lásku k nemu.

Tam kde kedysi pevný hrad stál....