Basnicky.sk

Slnko svieti,
čas beží,
a ja sedím v strede izby,
plnej cudzích ľudí...

Dvere sa len otvárajú
vstupujú samý neznámy,
moje sny sa dotvárajú.
prečo plačem pred nimi???

Všetky oči na mňa upierajú pohľad,
chcem kričať z celej svojej malej dušičky,
nájsť odvahu na to na čo nemám,
a zmeniť svoj osud maličký.

Sedím v strede plnej izby,
nemyslím na nič,
rakva, smútok, rany a bolesť
to je ľudstva bič...

Kde je radosť, láska, šťastie?
veď niekde to zmizlo,
všetko je dnes plánované,
ako prišlo, tak odišlo.

Človek nemôže už robiť,
to čo by chcel rád.
Musí svoje rany zdobiť,
a plány plniť rád.

Sedím v strede plnej izby
a je mi už všetko jedno,
kričím z vnútra môjho srdca,
nepadnem na úplne dno.

Všetci čo ma radi súdia,
chcú ma teraz umlčať.
No ja púšťam svoj žiaľ, smútok
a od znova idem začať...