Basnicky.sk

Tento tichý tón Ti chce niečo povedať,
keď ho začuješ tvoje pery mĺkvo plačú . . . snáď ? ,
raz som šiel púťou plnou tŕňov,
a v šere noci som videl ako niekto iný kráčal s ňou.
Na tej púti som bol bosý a nahý,
preto ma každý dotyk so svetom ukrutne raní,
ja som však stále kráčal,
a moje päty som si v krvy máčal.
Tie tŕne vryli sa mi až do kostí,
preto sa moja DUŠA iba bôľom hostí,
na tej ceste som videl kdesi v diaľke,
ako sa na mňa rútia akési mamuty veľké.
Ty si kráčala s tým čo mňa nemá rád,
a mne nestačí byť iba ako druhoradý kamarát,
ani nevieš čo strácaš keď slzu roníš,
to vtedy kúsok duše vždy vypustíš.
Aj keď tie tŕne režú päty moje,
už nikdy ich krv sa do suchej zeme nevsaje,
ja iba z diaľky sa dívam,
a svoj sen s očami slzavými smutne snívam.
Keď moja duša samotu tak neznáša,
ja vtedy iba ticho spievam chorál ako aviňonské páža,
raz kdesi v chaose som začul tie slová,
tie čo ma hladili čo si moje SRDCE na veky schová.
Zneli tak krásne až si myslím, že to bol sen,
ale vtedy som bdel bol upršaný deň,
vravela si, že keby som prišiel o niečo skôr,
ja si iba pomyslím, že som teda veľký vôl.
Ale ja som pred tým netušil, že aký skvost kráča po Zemi,
to som netušil čo som stratil prosím ťa ver mi,
iba ma mrzia tie slová,
tie čo moja túžba volá.
Vravíš, že sme mohli byť spolu,
vtedy som si uvedomil akú som mal smolu,
nemyslím to, že som ťa stretol,
ale to, že čas ma zradil a za to som ja nemohol !
Stále v ušiach mi tie tóny znejú,
a preto sa mi iba nočné mory hlasno smejú,
preto chcem nastúpiť do stroja času,
aby som vrátil ten okamih čo som premrhal neopísanú krásu.
V tom večnom čase bol skrytý akord,
ktorý hral môj smútok a vnáral sa do mňa ako mušketiersky kord,
ty však ten tón nepočuješ,
ten tón stúpa hore a TY s ním do snov padneš.
Akord stíchne a padne a moja plachá tónina rastie,
tvoja neha bola silná, ale pre mňa nie,
preto už viac nedokážem prekročiť mesačný tieň,
videl som ťa v tú noc kúpať sa v mesačnom svite,
až pokým sa slnečné lúče dotkli Tvojich vlasov na úsvite . . .