Basnicky.sk

Posadil som sa na dierkovanú plechovú lavičku a čakal som.
Autobus mal prísť každú chvíľu. Bol deň detí a všade hrala hudba.
A bolo strašne teplo. Oči som mal prižmúrené a díval som sa na zem.
Vnímal som, že si niekto vedľa mňa sadol. Kútikom oka som videl, že je to žena.
Pri nej stál jej sedemročný syn. Bol deň detí, ale dlhý úzky balón splietala do rôznych tvarov ona.
Zrazu som si uvedomil, že z nej strašne tiahlo. Pivo a ešte niečo k tomu. Chlapec chvíľu pozeral na cestovné oriadky a potom povedal:
- O chvíľu ti to ide, mami...
Ona len ďalej v rukách žužvala žltý balón a zeb slova pozerala kamsi pred seba. Pribehol ďalší chlapec. Bol zadychčaný a smial sa od ucha k uchu. Kričal na toho prvého, aby šiel s ním.
On vravel:
- Počkaj, Marek, kým mamka nastúpi.
Obaja sa dívali na sediacu ženu, ako sa nepríčetne tvári, že sa hrá s balónom. Prišiel autobus. Chalpec povedal:
- Mami, to je on, poď.
Žena sa postavila a pretackala sa do autobusu opierajúc sa o syna. Autobus zavrel dvere a odišiel.
Chlapci sa chvíľu pozerali za ním. Ostalo tam zrazu zvláštne ticho. Potom syn ženy povedal:
-Bože, nech príde domov v poriadku...
A odišiel s kamarátom.
Ja som začal plakať a ďakoval som Bohu, že mi dal matku.