Basnicky.sk

Otvorím oči,
už je to noc tichá,
nepočuť žiadne zvuky,
pokojne dýcha.

Zdá sa mi však iná,
je ako UMELÝ SVET,
bola už krajšia,
teraz je ako umelý kvet.

Len ja sa tak dívam?
Či je to UHOL POHĽADU?
Niekto vidí slnko,
niekto kus ľadu.

Pozriem sa cez okno,
DÁŽĎ padá PO KVAPKÁCH,
padá i z mojich očí,
je na lícach i vo vetách.

JE TO ZLÉ,
ešte PÁR DNÍ,
a potom dúfam,
sa to všetko zmení.

Rozplynie sa úzkosť,
100 ROKOV SAMOTY,
stratia sa slová,
pominú hodnoty.

Zasvieti slnko,
už nikdy viac BLBÝ DEŇ,
bolesti a sklamania
spáli oheň.

Všetko je nanič,
MÁM CHUŤ ...,
nikdy ťa nevidieť,
na všetko ZABUDNÚŤ.

Aj napriek snahe,
ZHORÍ VŠETKO ČO MÁM,
ostane len popol,
už nie si sám.

Priveľmi bolí to,
MÁŠ NA TO LIEK?
Ťažko sa prebúdzam,
teba už niet.

Padla ti do oka,
blonďavá MARY,
keď už nie ja,
ona ti verí.

Tak čo mi povieš,
môj milýDŽONY?
V rádiu znejú,
melancholické tóny.

Povieš mi zase:
„Si DOBRÝ KUS?“
Ja ti už neverím,
poznám tvoj vkus.

Kŕmiš ma klamstvami,
mám mať z toho HEMEROIDY?
Tie tvoje slová majú účinok,
ako prekliate stereoidy.

Už to viem isto,
si BASTARD aj BULDOG,
začať si s tebou,
bol hlúpy krok.

Skončím s trápením,
ABY BOLO JASNÉ,
už ma nikdy neuvidíš,
môj plameň vyhasne.

V očiach máš otázku,
či SA CHCEM HÁDAŤ,
radšej to vzdám,
nebudem vládať.

Z tých mnohých myšlienok,
POVIEM TI LEN ....,
bola by som radšej,
keby to bol len zlý sen.

Je ti to jedno,
hráš svoju PS 2,
pre teba je všetko,
len úžasná hra.

Zapneš si RÁDIO,
vypočuješ RANNÉ SPRÁVY,
ticho mi to povieš ...
a hľadíš do studenej kávy.

Že vraj náš rozchod,
je DOBRÝ NÁPAD,
že nevieš, či máš ísť,
na východ či západ.

Vo mne to vrie,
ADRENALÍN STÚPA,
že pokoj raz príde,
moje srdce v to dúfa.

Láska či nenávisť,
NIEČO MEDZI TÝM,
pýtam sa seba,
čo teraz s tým?

Zlomené srdce,
tá častá DIAGNÓZA,
nezachráni to
ani od teba mimóza.

Láska tá mala,
vždy PRVÉ MIESTO,
jej vôbec nevadí
slnečné ani hmlisté mesto.

Už sa to zmenilo,
teraz je POSLEDNÁ,
pohár horkosti mám si,
vypiť vraj do dna.

Tíši môj hnev,
keď BUBNY BUBNUJÚ,
tlkot a dýchanie,
v tichu sa ozývajú.

KÝM SI BLÍZKO,
ľúbim ťa i NENÁVIDÍM,
pichne ma pri srdci,
vždy keď ťa uvidím.

Spomeniem na minulosť,
tikajú HODINY,
vždy som si myslela,
ty nie si taký, ty si INÝ.

Hovoril si mi:
„OTVORÍM ŤA DOKORÁN,“
bolo nám jedno,
čo píše Biblia či Korán.

Do ucha šepkával si,
milé a hlúpe NEZMYSLY,
neviem zabudnúť,
stále ťa mám v mysli.

Čím to len ukončím?
Mám 9 MM aj ZEMNÝ PLYN,
horkosť života,
stále cítim zo slín.

Použijem radšej oboje,
deje sa to VOĽNÝM PÁDOM,
nech to mám za sebou,
život končí sa rýchlym spádom.

Slnko už zhasína,
noc vlieva mi MRÁZ DO ŽÍL,
bolo to nádherné,
keď pre mňa si žil.

Oči už zatváram,
nastáva KÓMA,
teším sa, že už,
budem konečne doma.

Všetko sa stíši,
ZOSTANE TICHO,
odchádzam domov
s posledným dychom.

Vidím už svetlo,
cez tunel DO NEBA,
cítim sa slobodná,
šťastná i bez teba.

JE MI FAJN,
duša už nebolí,
zmizlo napätie,
všetko už povolí.

Vieš,
RAZ TO PRÍDE,
niekto skôr,
niekto neskôr odíde.

Život je rýchlik,
život je LET,
rýchlosťou svetla
obletí svet.

Na druhom brehu,
vidíš len DOKONALÝ SVET,
už nie je umelý,
ale dokonalý kvet.

Život ten bol
ako divoký VODOPÁD,
teraz však viem už,
mal si ma rád.

Teraz už chápem,
TAK MI to PREPÁČ,
že v láske bola som
mizerný hráč.

TO NIE JE MOŽNÉ,
že som sa mýlila,
že v chybných predstavách,
o tebe som žila.

Bol si jedinečný,
NIEKTO TI TO POVIE SKÔR NEŽ JA,
bolo to krásne
i keď chybili sme obaja.

Nedaj sa spútať,
ostaň vždy SLOBODNÝ,
vo svojich snoch,
buď stále priebojný.

Zlobu a nenávisť,
ten ľudský VÍRUS,
povznes sa nad neho,
zničiť ho skús.

Sme HOMO SAPIENS,
bez chýb či s chybami,
nie sme viac ako iné tvory,
akurát možno tak rečami.

MÁM ASI PRAVDU,
že tak to je,
láska a nenávisť,
pôsobia rozbroje.

Môžem si priať,
v horách či V DOLINÁCH,
lásku a nehu,
v priateľstvách, v rodinách.