Basnicky.sk

Sedí sama na lavičke,
do prázdna len hľadí,
spomína na bolesť veľkú,
na toho, kto ju ranil.

Nikdy lásku nepoznala,
nikdy ju nik nemal rád,
potom ale Jeho stretla
on sa s ňou však chcel len hrať.

Bol k nej nežný,
jeho hlas na duši ju hrial,
veriť chcle v silu lásky,
on sa z nej však iba smial.

Prečo ju tak veľmi trápi,
na lavičke dievča smutné,
láskou ju on stále volá,
to je predsa veľmi kruté.

Vyháňa ho z mysle svojej,
zabudnúť len túži,
keď však pri nej opäť stojí,
srdce sa jej súži.

Prečo srdcu nerozkážeš:
"Prestaň ho Ty ľúbiť!",
veď to predsa nie je správne,
zámok lásky preňho zrútiť.

Ten jej zámok však už nie je,
len ruina z neho ostala,
srdce má už opäť prázdne,
veriť v lásku prestala.

A tak sedí na lavičke,
do prázdna len hľadí
stratila už ona nádej,
že sa všetko spaví.

Možno tam aj teraz sedí
a smutné hľadí v diaľ,
azda sa tá stále bojí,
že jej priateľom bude žiaľ.