Basnicky.sk

Zobúdzam sa do krásneho ,augustového rána, a to ma desí - nenávidím krásne rána, človek nevie čo má od nich čakať - svet je taký umelý, nedefinovateľný, bez chutí, vône, nevyspytateľný a odrazu si človek uvedomí -áno, jedno z mnohých rán.Kristepane, prečo sa práve JA musím do neho zobúdzať?Nič mi tu nepatrí, moje telo je len akýmsi strojom -všetko funguje ako má byť,ale ja neviem čo s ním.Ležím v posteli.Je to MOJA posteľ, moje súkromné vlastníctvo a pociťujem to azda ?Táto posteľ môže byť hocikoho -môže sa v nej prebúdzať milionár aj rpbotník, vôzeň, kňaz, dieťa, hocikto a prebúdzam sa v nej JA.Pri tomto slove sa opäť desím , pretože mi absolútne nič pri ňom nenapadá.Smiešne, zväčša, ked niekto povie nejaké zmysluplné slovo, niečo si pri tom predstavím.No ked poviem slovo ja, čo by som si mal predstaviť ?Azda slovo vlasy ?Moje vlasy sú predsa ako každého iného a nevystihujú ma, ale aj tak -sú súčasťou mňa.Mám si azda predstaviť slovo študent ?Ved študentov sú miliony!Tak kto som vôbec ?Som človek, mám svoje biologické potreby, svoje myšlienky, sny,strech nad hlavou, určité finančné prostriedky, rodinu, priateľov, čo mi teda chýba ? ŃIĆ ,a práve toto slovo vo mne vyvoláva zúfalstvo.Mám totiž pocit, že už nemám to najhlavnejšie - SEBA. A preto si viem odpovedať na otázku KTO SOM tiež rovnakým spôsobom tou najhoršou odpovedou - NIČ.
Môj život je ako film ktorý pozerám v kine v poslednej rade.Nijako v ňom veci neviem ovplyvniť. A hlavne seba.
Preto sa pýtam :Žijem vôbec ?