Basnicky.sk

V tom tichom chráme
pokorne som kľačala
a láska, čistá láska
pomaly ma zvádzala.

Netušila som,
či mám plakať a či sa smiať,
či láska mi ostane
a či mi ju chce niekto vziať.

A tak v tichej modlidbe
prosila som Boha,
aby mi vlial do duše pokoru,
aby ju neovládla zloba.

I pridal sa ešte jeden hlas
spred oltára,
na ktorý som ledva videla
a ktorý dosiaľ som hľadala.

Jemná gytara
zahrala tichý tón,
akoby socha na kríži
vydala bolestný ston.

A tá bolesť zmenila sa v krásu...
Keď klavírna ozvena
tiahla kostolom,
každý uveril v spásu.

Nevidela som mu do tváre.
Tomu anjelovi,
čo slovami dojímal.
Možno pre to,
že svetlá boli stlmené
a oči slzami zahmlené.

A nádherná chvíľa premenila sa v hodinu...
Svet navôkol potichu zaspal,
keď zažiarili plamene sviečok
ktoré pokorný sprievod zaslal.

Cestou tichou
niesla sa pieseň, tóny,
a túto našu púť
ukončili kostolné zvony..

Za bohatstvom bieda,
za šťastím žiaľ,
viem, že nás miluješ
a milovať si si prial.

Prosím ťa odpovedz
na otázku tichú:
Prečo v srdci mám
preveľkú bolesť skrytú?

Prečo sa vždy splní, čoho sa bojím?
Prečo radosť končí v žiali?
A srdce toho, ktorému som verila
odchádza mi v dialy?

Klavír stále v ušiach znie..
Odchádzam smutná aj keď viem,
že ho mám pri sebe,
to srdce plné nádeje...

A stromy rozkolíšu vetvy
keď moje meno sa vysloví...
Lebo každá kvetina počuje
ako môj vzlyk a plač
po týchto horách znie...