Basnicky.sk

Uprostred oceána
leží jeden ostrov
bez známok života
úplne malý
nepočuť žiadny šepot a
žiadne levy
Si tu však ty...

Ako pár rokov samoty
každého zmení,
kto to skúsi...
Kto raz pocíti plameň v duši,
plameň, ktorý nikto neuhasí.
Takto ubiehajú dni či roky...

Si na súši
a si v mori,
každé ráno na svitaní
keď je slnko na obzore
nekonečné ako rozbúrené more
ty zas a zas zdvíhaš zrak...
Tak strašne cnie sa ti po domove.
Musí byť predsa cesty späť...
beznádej z teba reve.

Cítiš koniec za rohom
netúžiš však povedať už zbohom
lebo nie je nik, kto by to počul,
možno niekto...
Tomu však
netúžiš sa ešte spovedať.
No nevieš tiež,
či nenadišiel už ten deň
keď nechce, neoplatí sa ti žiť.

Nie! buráca ozvena
keď v prachu zvezieš sa
na kolená
dlho, dlho dívaš sa do neba
ONA tak veľa pre teba znamená
len raz držať jej ruku
v tichu,
bez rozruchu,
vtisnúť jej na pery jediný bozk...

Si sám...
a sám aj ostaneš!
Na mieste,
kde na milióny otázok
nikto ti nedá odpoveď.
Tá ilúzia však nechala ti nádej, koláž myšlienok,
boj, ktorý zložený je zo spomienok...
Boj na mieste menom pustý ostrov.
Dosť tých slov!

Na druhý deň opäť vyjde slnko...