Basnicky.sk

Dohorel ohník, dohorela sloboda,
už viac mi nezneje v ušiach tá óda.
Zneje iba tichý tón s ukrutným bôľom,
to všetko pre krutú pomstu sa stáva,
ten tón sa niesol vyhoreným polom,
už viac sa neurodí na tom poli tráva.

Aj ja som bol medzi tými čo slúžia pre krvavého otrokára,
možno rany na tele mi zacelí čas, ale ranu na duši nikdy nezahojí,
tá rana sa pri každom jeho slove viac a viac otvára,
ale kdesi vnútri tej ubolenej duše spravodlivý hnev tíško horí . . .

Počúvam túžobne keď, ty vkročíš na svet z prírodného lona,
lebo bez TEBA sa moja pomsta nedokoná.
Už ma vedú, už idem pod tie šibenice,
keď tu zrazu z nebies udrie ťažký hrom.
Pánom v tú chvíľu zahorí krvou ich tučné líce,
to z neba sa ozval spravodlivosti zvon.

Zasnene hľadím tam odkiaľ prišla si,
a preto tiež aj ja na pomstu trúfam si.
Spolu s tou láskou čo nás spája,
ťažíme z toho čo nám dáva silu – že sme DVAJA . . .

S tou nehou ktorú v srdci máš,
odolávame sile krvavých pánov a preto ich porážaš .
Na vďak a gesto bežím za TEBOU – skáčem cez priepasť skok,
a v objatí venujem Ti jeden vrúcny bozk . . .