Basnicky.sk

Bola noc.

Všetci občania mesta New Jersey sa nechávali unášať do víru snov,

ktoré so sebou prinášal krutý, studený, jesenný vietor.

Tí, ktorých ešte nezmohol spánok, so záujmom sledovali nočné vysielanie správ na kanáli 6.

Dúfajúc v to, že nič zásadné, ani prevratné sa na druhý den nechystá.

Kolkí ludia teraz zaspávajú s pocitom, že je všetko v poriadku, že všetko ide tak ako má.

Len Veronica nemohla zaspat.

Jej myšlienky sa stále točili okolo toho tmavovlasého Franka z vedlajšej triedy.

Kolko nocí kvoli nemu prebdela a on si ju nikdy nevšimol.

Všade na stenách v jej tmavej izbe, svieti ako slnko na pravé poludnie meno Frank.

V jej srdci sa všetko točí len okolo neho.

Mala mu to povedat?

Ako mu mala dat najavo svoju nesmiernu lásku?

Ako si mala podmanit jeho city?

Ako si mala získat jeho srdce?

Ako mu mala odovzdat svoje srdce, ktoré bilo len prenho…..

Jej srdce bilo ako zvon na kostolnej veži, ked do jeho stien naráža tažký kus železa.

No do jej srdca narážala láska.

Láska.

Čo je to láska?

Kolko krát sa zamyslela nad týmto slovom.

No vždy, kde jej toto slovo preletelo hlavou, zase sa v myšlienkach zjavil Frank.

Malé, útle chlapča, s velkými zelenými očami.

Celý jeho svet bola kapela.

Hudba, ktorú tak zbožňoval.

Muzika, ktorá mu umožňovala dýchat a gitara, jeho jediná láska.

Jediná?

Prečo jediná?

Prečo sa do jeho života nemohlo vmiešat aj to dievča, ktoré ho tak zbožňovalo, ktoré by zanho dalo všetko.

Všetko.

Dala by mu svoje srdce, ktoré aj tak bije len vdaka nemu.

Vdaka jeho exisencii.

Dala by mu moria, oceány, zem, púšt, lesy, hory, jazerá, zvieratá, svoj život.

Jeden malý bezcenný život.

Jednu neskazenú nevinnú dušu.

Všetko toto by obetovala za jeho.

Stačil by len jeden jeho dotyk.

Jedno jeho slovo, jedno jeho objatie.

Jeden malý bozk.

Jeden jeho vrúcny pohlad, ktorý by vypovedal všetko to, čo chcela najviac na svete.

No už je neskoro.

Všetko je minulostou a nič sa už nedá vrátit.

Nič.

Vobec nič.

Prečo?

Prečo je život taký krutý?

Prečo nám zoberie aj poslednú nádej na záchranu?

A prečo píšem všetky tieto žvásty v minulom čase?

Preto, lebo všetko je minulost.

Nič sa nedá vrátit.

Teraz len to jeho malé telo leží na dne studenej rakvi, zasypanom hrbou zeminy.

Jeho oči už nie sú také, aké bývali.

Nevidiet v nich život.

Navždy pokryté tažkými viečkami, pokrýté smútkom nejbližších.

Vyschnuté, bez štipky života.

Kam sa podel život?

Život mladého chlapca.

Ten chlapec chcel žit. No nebolo mu dovolené.

Smrt si ho žiadala a tak musel odíst.

Či chcel alebo nechcel.

Taká je smrt.

Zasiahne nás, ked to najmenej čakáme.

Nasilu nás tiahne do tmavého tunela.

No nie každý vidí na konci svetlo.

Smrt si vyžiadala Franka.

Musel íst.

Zostalo po nom len telo.

Ochablé ruky, nehybné nohy, ústa ktoré nikdy nevyrieknu slova, a jeho srdce, studené ako lad.

Vlasy, ktoré mu aj teraz padajú do tváre a zakrývajú jeho viečka.

Hore nad ním, kopa suchých kvetov, vencov, vyhorelých sviečok.

Aj vyblednuté stuhy o zlomených srdciach, ktoré zanechala smrt.

Medzi týmto aj malé, drobné kvietky.

Od Veronicy.

Od vtedy, čo zomrel, každý den mu na hrobe ležia čerstvo natrhané kvietky.

No teraz, jeho hrob bude zniet prázdnotou.

Bránka na cintoríne sa otvorila a dnu dotiahla zase ta známa smrt.

Zase tak skoro?

Za nou kráča čierny zástup a medzi nimi, rakva.

Čierna schránka, obsahujúca dlší nevinný život.

Nesú ju do jamy, zívajúcej prázdnotou.

Ticho!

Hovorí farár a naokolo sa ozíva žalostný plač.

,,….opustila nás, v mladom veku."

Smt nemá dost.

Pýta si dalšie mladé, ludské životy.

Cintorínom sa nesie srdcervúci plač ludí za svojou drahou Veronicou.

Za pár týždnov, ked všetky kvety uschnú, sviečky vyhoria, a stuhy odnesie nevedno kam vietor, oba hroby budú zniet prázdnotou.

Frankov aj Veronicyn.

Teraz budú obaja odpočívat a čakat, koho dalšieho im smrt privedie.


P.S. NEMYSLITE SI ZE SOM EMACKA KED SOM PISALA O SMRTI. SOM VELMI OPTIMISTICKA A VESELA, LEN V TEDY MA CHYTILA TAKA NALADA....OKAY?=D DAKUJEM