Basnicky.sk

V tieni včerajšieho dňa, i tých predtým- tých mesiacov, ba už rokov, ktoré sme prežili v tomto tábore, svitol nám i dnešný deň. Nebol pekný, nebol svetlý a ani nedával nádej, ale bol ďalší, ďalší ktorého sme sa dožili. Dnes, keď prvé lúče slnka márne sa zavŕtavajú do šedého tieňa v snahe oslobodiť tábor zo skľúčenosti noci, mnohí sa zamýšľajú nad zmyslom svojho života. Nikto netára, neplytvá slovami, nikto neporuší nepísané pravidlá.
Zopár nás sedí v piesku, zachmúrene hľadí do diaľky akoby v nej niečo videl. Možno sa strhne, ak niečo uvidí. Alebo už nič... už nič nepocíti. Pre neho, pre všetkých je i tento deň mŕtvy. A radosť s prežitia? Načo, keď ju zahmlieva neistá budúcnosť dní, či iba hodín? Kto dnes večer ešte uvidí západ slnka? Tú boľavú guľu, plnú utrpenia, nenávidenú, pretože každý svit je predzvesťou ďalšieho slnečného západu?
Myšlienky mi zablúdili k nedávnemu dňu, ktorý som chcel nechať ušliapať časom, no vynoril sa a pichľavo zakorenil v mojej mysli. Môj priateľ, ak môžem priateľom nazývať spomienku, mi navždy vzal nočný pokoj i dennú pohodu. Môj svet nemá minulosť a budúcnosť si nezaslúži mať.
„Dobré ráno,“ zavrčal nervózne Samson, ktorý už tretiu noc obetoval modlitbám, nie zmyselným, no o to úprimnejším. Bol odetý iba spodnou časťou uniformy s nohami naboso, ktoré v piesku zanechávali stopy podobné medvedím, a ktoré postupne mierny vietor zase zavial pieskom. Celkovo to bol chlap ako hora, plný telesnej sily, no psychicky zruinovaný už dávno. Dávno predtým než som ho spoznal. Jeho minulosť je stratená, no on vždy rád spomína na čas, ktorý vari ani nikdy nebol. Vraj bol mladý, silný, pekný, vitálny a živý mladý chalan s veľkým srdcom milujúcim svet. Ťažko uveriť. Z jeho vlastností sa ako šupky s kukurice ošúpali tie, na ktoré bol hrdý, a až dnes je tým, čím človek v skutočnosti je, no nikdy nechce byť. Až tento otrasný zážitok z človeka zmyje stopy civilizácie, ktorá na nás navŕšila vrstvu prachu ako vek pokryje vzdialené spomienky ťarchou vrások.
Ešte sme sa nedostali ani na dostrel súperovi a už sme prišli o dvanásť mužov. Ich telá, ako zasiahnuté ostrým vedomím blízkej smrti, ktoré pocítili s posledným výdychom, ležali medzi troskami armádneho giganta, lietadla, ktoré bolo našou najsilnejšou zbraňou. No dnes, keď nám naša zbraň zabila priateľov, otcov, či mladých, milovaných synov, chystáme sa na miesto, kde posledné „zbohom“ dáva dobré ráno i dobrú noc. Kde sa zaspáva z vedomím, že viac sa nevstane. Kde viečka stuhnú a nevpustia viac svetlo.
„Dáš si?“ Samson mi natiahnutou rukou podával cigaretu.
„Nefajčím“ zdvorilo som odmietol a odvrátil hlavu od slnka, ktoré mi už vyžieralo oči.
„Prepáč“ mrmlal ospravedlňujúco „mohol som si myslieť. Si ešte tak mladý... Mohol si mamke doma strúhať varechy, či brúsiť nože. Mohol si vychutnávať pokojné letné noci pod holým nebom so svojou mladou láskou, alebo zúfalo dúfať, že ťa nenačapú jej rodiča pod posteľou, keď sa príliš skoro vrátili. Mohol si vyhrávať súťaže v pití, či len tak sedávať na poli a pásť dobytok. Mohol si prežiť šťastné detstvo... Tak prečo? Načo si sem liezol? Poznám tú zvedavosť... Lenže toto je vojna, nie hra na vojakov, kde po zastrelení jedno kolo stojíš. Tu sa už nikdy na nohy nepostavíš. Vidíš tých dvanásť krížov? Pohodlne ich mohlo byť viac...“
Odmlčal sa. V tomto tichu sa objavovali tváre tých, ktorí tu už neboli, na hladine mora. Kŕdeľ čajok preletel takmer ponad nás a ja som si spomenul na poštu. Už týždne som nič nedostal. Túžil som dať vedieť, že som živý... Túžil som si to sám uvedomiť... bolo neskoro.
„Nie roky robia človeka schopným.“ pokúsil som sa vzdorovať priateľovi.
„Schopným? Schopným čoho? Dať sa zabiť? Zajať? Ukázať zbabelstvo, ktoré si mnohí pletú z odvahou? Sem sa chodí vzdať, vzdať všetkého kvôli ničomu...“ kontroval mi.
„Schopnosť služby vlasti!“ vyhlásil som zo zápalom v očiach.
„A čo je to tá služba vlasti, hm? Za čo vlastne zomrieš? Za vlajku? Hymnu, či za tých nafúkancov na titulkách novín? Ak je to tak, si blázon. Veď tí ľudia ani len netušia, čo je vojna. prečo za nich zomierať? Veď oni bojujú len slovami. Slovami, ktoré neumierajú...“ dokončil skleslo Samson.
Áno, je to tak. Má pravdu. A on vie, že som pochopil. Znova sa pohrúžil do svojich myšlienok.
„A ozaj, aby som nezabudol, mám ti oznámiť, že dnes po západe slnka odchádzame na juh“ vypustil s trasúcich sa pier ako pri poslednej rozlúčke, „veľa šťastia“.
Tieto slová sa do mňa zabodli ako dýka. Už je koniec- pochopil som a sklonil som hlavu. V tieni vlastného tela som hľadal úkryt pred budúcnosťou, pred okolím, ktoré ma postupne pohlcovalo, až pokým ma celkom nepohltilo.
Dnešný deň bol dlhý, taký dlhý, že príboj stihol prihnať k pobrežiu raz toľko vĺn ako inokedy. Často pozorujem more. Rozumie mi. Milujem, že mlčí, keď chcem aby mlčalo a hovorí len keď počúvam. Inde plynie čas míľovými krokmi, svetelnou rýchlosťou. Tu však zastal. Slnečnice sa už neotáčajú za slnkom, Tráva sa podobá do vody napichanej slame, žltá ako piesok nekonečnej Gobi. Iste už aj čajky odleteli za životom niekam, kde slnko nezapadá, kde ich prítomnosť vyčarí úsmev na tvárach detí v parkoch plných zelene a dobrej zmrzliny...
Moje slnko dnes zapadne. Skryje sa za mrak mojich činov, prečinov, čo snáď nikdy nenájdu pochopenie. Ani ja neviem prečo, ako a kam som sa nimi pokúšal dostať. Človek v sebe nikdy nenájde toľko ľudskosti aby každý zločin oľutoval natoľko, aby mu mohlo byť odpustené. Život, svet, či osud neodpúšťajú...nikdy a nič!
Slnko sa oprelo o môj chrbát. Zrejme som spal, aspoň chvíľu som žil šťastný život v neskutočnej kompozícii skladateľa Sna. Pár chvíľ pred západom slnka sa zore ponorí do krvi... Záleží na tom či je naša, či nepriateľská? Veď je rovnaká, nesie azda rovnaké gény vrahov a hlupákov ako aj naša. Spôsobí rovnaký smútok pre známych a priateľov. Zavraždí v nás rovnakú časť toho ľudského čo tam bolo, bude rovnako nezmyselná a nechcená a zato tak veľmi nutná, potrebná pre očistu. Už niekedy pomohlo k náprave vykúpať svedomie v krvi? Nie sme prví, čo to okúsia. Mám strach...
Obul som si topánky, ktoré páchli nespočetnými kilometrami nočných pochôdzok a cvičení, ktoré ma tak krásne motivovali a pripravili na „skutočnú“ vojnu, a vybral som sa do stanu. Bol mŕtvy. Môj stan, v ktorom ožívali všetky veci, na ktorých ešte záležalo, bol mŕtvy. Ležal tam na hromade spomienok, ktoré už nemali nijakú hodnotu. Bol nehmotný a neviditeľný, ale doteraz tam vždy bol. Chcel som sa tam ešte vrátiť, ešte raz, naposledy. Chcel som, aby to bolo ako inokedy. Chcel som si v ňom ľahnúť s hlavou na spacáku, pozrieť do prázdna a vidieť v ňom hviezdy, hviezdy detstva. Do nich som vkladal malú, detskú a naivnú nádej...
„Zaskoč ku mne!“ vyľakane vyplavil na vlnách vzduchu temný hlas z vedľajšieho stanu. Podobal sa stonu, krátkemu, hlbokému stonu človeka lačného po šťastí a obdarovaného kvantom nostalgie, „Máš u mňa pár vecí“.
Bol to Samsonov spolubývajúci David. Bol útly, útlejší ako srnčie mláďa s nepokojnými očkami pozorujúcimi všetko živé. Nosí v nich výstrahu: „Ak prestaneš žiť stratíš právo umrieť dôstojne.“
Vošiel som k nemu do stanu a našiel som tmu. V pološere práve hasnúceho ohňa mala jeho tvár červenkastý nádych. Bol chorý a slabý, bol zničený a vyčerpaný, vysušený ako starec...už to nebol on.
„Zober si čo chceš. Ak ti niečo pomôže, ber!“ prikázal mi ticho, štipľavo ako keď na jazyku zacítime pachuť poľnej kuchyne a rezignovane odpľujeme do kúta.
„Nechcem ta ísť. Odíďme!“ živil som v ňom nádej.
Rozosmial sa, ale ja som vycítil- plače. Tu nie je možné nič. Je to ako chytať slnko do siete, či zatvárať tmu vo fľaši. Tma zmizne ako spomienka na ľudí, čo dnes v noci opustia tábor naposledy. Ich tváre možno ešte vyhodí more nepokojnej noci z hlbín duše raz, keď bude po všetkom, no spomínajúci sa iba prevráti na druhý bok a zaženie spomienku. Toto nie je spomienka na ktorú sa pamätá, ale ja viem, sľubujem, že ak prežije čo i len časť môjho tela v kútiku duše, nezabudnem...Nezabudnem!
Blížil sa čas nástupu. Mal som ešte chuť ísť sa prejsť po pláži a pozrieť, či diaľ dnes inak nehovorí s nebom. Prešiel som pomedzi pár stanov, ktoré sa učupili a hľadali si polohu na spánok, dnes pokojný, bez nás. Nemal som na ponáhlo, mal som zbalené veci, ale neporiadok v sebe. Premýšľal som ako sa má človek chovať pred smrťou. Mám plakať? Kričať? Alebo zostanem ticho? Kedysi som mal chuť vykričať všetko, čo si myslím, svetu. Až časom som pochopil, že je hluchý. Dnes už viem, všetko je hluché, neochotné počúvať vzlyky mravcov, ktorí šli brániť mravenisko proti záplave vody. Zistil som, že tu je možné všetko, že keď zaznie rozkaz, pôjdem sa biť aj s vodou. Vystrieľam do nej zásobník, zbombardujem ju a tisíc krát udriem päsťou. Ona si ma poznačí, jej kvapky, tak ako zážitky z vojny, preniknú cez kožu mojej ruky dovnútra. Tam, tam nájde miesto, s ktorého ju nikdy nedostanem. Bude navždy vo mne, bude ma riadiť, ovplyvňovať a ja nebudem vzdorovať. Nemám už síl. A nie som presvedčený.
Sadol som si tesne k hladine vody, do mokrého piesku, ktorý hladil moje bosé nohy a dával pocit sviežosti tejto krajine. Cítil som sa tak sám, tak pustený, že spomienky sa mi otočili chrbtom a nechali ma samého s myšlienkami, ktoré mi už teraz zreteľne smerovali k jednému miestu. K miestu, odkiaľ niet návratu. Možno, možno je, len sa odtiaľ ešte nikto vrátiť nechcel. Možno.
Pokúšal som sa spočítať vodu, no stále nová a nová kalila mi zrak a znehodnocovala moje úsilie. Ľahol som si na chrbát a príjemne ho schladil. Dnes sa do neho má zavŕtať guľka. Malý guľatý oceľový predmet má prerušiť môj prúd myšlienok, má mi vziať to právo, ktoré doma tak presadzujeme, za ktoré vedieme vojny, na ktoré míňame sily- právo žiť. Viem, že toto nechcem. Nechcem tam stáť, v hluku, tme, v krvi a oblaku strachu, ktorý sadne na bojisko. Nechcem tam čakať svoju guľku. Nechcem tam vypustiť môj posledný výdych, nechcem byť hrdinom, ktorý padol v boji, nechcem aby moje meno vytesali niekam na pamätník, nechcem aby si mojou krvou niekto pošpinil ruky, nechcem zažiť smrť za niečo, za nič. Chcem, aby každý mohol aspoň raz v živote zažiť svoju smrť. Až potom by som veril, že všetko pekné môže byť skutočné a že zlé môže byť len snom.
Zaspal som. Mierny vánok mi dovial spánok zrejme z veľkej diaľky, zrejme z nekonečnej. Pohladil mi tvár a cez pootvorené ústa vdýchol sen. Sen, sen som si nezaslúžil. Nie dnes, nie teraz, nie takto. Všetko malo byť akosi ináč. Nemal som zaspať, už som mal byť na odchode, ale...
Niekto na mňa kričal a mával. Všetko bolo hmlisté. Niekto nebol niekým, ale niečím. Boli to tváre...tváre tých, čo mi more ukazovalo v tichu teplých rán na pláži zo Samsonom. Azda už rozumiem. Zaspal som? Áno, ale zrejme sa už nepreberiem. Netúžim po tom. Naplnil ma pocit dôvery v novú skutočnosť, ktorá ma teraz zmiatla a prijala. Priatelia! Áno, takto som to chcel, už sa nevrátim. Na tvári môjho tela sa určite zjavil úsmev. Milý a úprimný, aký som už zabudol...existoval?? Netrápim sa už, už nie... Neviem kedy a ako, neviem či cielene alebo náhodne, neviem či skutočne alebo snívam... Som chvíľu šťastný.