Basnicky.sk

Zaspávam s tichou hudbou pustenou,
a moja duša letí naprieč tmou.
Z výšky hľadá Tvoju strechu,
kde človek poď ňou ma zbaví každého hriechu.
Pristanem pri posteli, kde Tvoju krásu zbadám,
krásu, ktorú každé ráno znovu hľadám.
Krásu, akú nenájdem ani v hŕbe kníh,
ktorú vidí moje srdce a viac nik.
Pristanem na kolenách, a zrazu cítiš teplo,
to moje srdce to Tvoje krásne stretlo.
Bozkami hladím Ti ruky a potom aj líce,
Tvoja krása zmyje všetky zlé zážitky z ulice.
Kľačím pri posteli a modlitba sa k nebu dvíha,
modlím sa za Tvoje kroky, a nech sa Ti pekné sníva.
Modlím sa za Teba, no pokoj nachádzam ja tiež,
kľačím pri posteli, Ty snívaš, nič nepovieš.
Túžim bozkávať Tvoje pery, ruky, tvár,
otvoriť oči, a vnímať z Tvojich žiar.
Ja túžim v zime hriať Ťa mojím telom,
chcem Ti byť tým, čím si pre mňa Ty - priateľom.
Ja dívam sa na Teba a nechce sa mi ísť spať,
chcem Ťa celú noc hladiť a opatrovať.
Chcem Ťa mať, zaspať Ti na hrudi,
vďaka Tebe viem, že je tu pár dobrých ľudí.
Vďaka Tebe som lepšia, ako som bola predtým,
opäť cítim to, čo v raji – vôňu kvetín.
Bozk je ostatok po reči, akou sa hovorilo v raji,
krásny jazyk, moje srdce najradšej v tejto reči vraví.
Vraví, že miluje Tvoje pery a lásku v nich,
krásne a čisté, ako kajúcny sa mních.
Možno mala si dnes zlý deň, aj ja – opísať sa nedá,
veď nemala som lásku - nemala som Teba.
A preto sa modlím, aby bolo zajtra všetko krásne,
a preto teraz nespím, ale píšem básne.
Slza steká mi po tvári,
posielam anjela, nech Ťa láskou pozdraví.
Lúče slnka ťahajú ma späť,
hviezdy zašli, ani mesiac už nevidieť.
Vstávam, a myslím na všetko, o čom som snila,
zdalo sa, ako celá večnosť, no bola to len chvíľa.
A potom celý deň chodím po svete zasnená,
lebo Tvoja láska je už v mojom srdci vrastená.
Tvoje bozky nikto nikdy mi už nevezme,
bozkávaš ma ako nikto, bozkávaš ma tak nežne.
Ako teraz skončiť báseň, keď láska konca nemá?
Neviem nič, stojím tu po Tvojom bozku celkom nemá...