Basnicky.sk

Kam povedú ma kroky, keď už neviem kadiaľ kráčať,
zo dňa na deň plynú roky a ja sa nedokážem usmievať.
Nedokážem vstať a hrdo dvihnúť hlavu,
nedokážem sa začleniť do davu.
Úsmev stratil sa mi z pier, v deň keď som ťa spoznala,
keď v zázraky som dúfala.

A tak sama kráčam, ani vlastne neviem kam,
radšej odbočím pohľadom ku hviezdam.
Je ich snáď milión, no môj pohľad patrí len jednej,
cítim silu, akou mi dáva nádej.
Tak ako sa len na ňu dívam, v mysli mám len teba,
lenže niečo mi tu nehrá.

Ako sa dokážeš prebudiť s úsmevom?
Ako môžeš, keď všetko bolo len kvalitným divadlom?
Odohral si premiéru snáď už tisíci raz,
stokrát si sa tváril, že máš rád.
Tvoja hra však mala len jedno vystúpenie,
ty vravíš: "V tom je moje umenie."

Všetko to krásne odohráš len raz,
svoj talent vložíš do hry nadoraz.
Mal by si získať oskara,
ktorý svoju hru dokonale hrá.
Slovami presvedčíš aj tých, ktorí ti nikdy neverili,
všetkých zlákaš na pohľad nevinný.

Odohral si tisícky hier s rovnakým scénarom,
pre každú herečku si bol len jej kráľom.
Ten kráľ však odložil svoju korunu,
hneď ako v divadle spustili oponu.
Vzdal si sa trónu, vzdal si sa žezla,
skončila sa hra a príde ďalšia.

Ďalšia dáma po boku ktorej si zahráš rovnakú hru,
na ktorej rozpútaš svoju hru "nevinnú".

I keď sa predstavenie dávno skončilo,
a ty sa tváriš akoby nič,
to dievča stále dúfalo,
že kvôli nej sa zmeníš.

Ty sa však nehodláš vzdať svojich hier,
srdce maš chladné, túžiš sa dotknúť len jej tela a pier.