Basnicky.sk

Pomaly sa rozpadam...
kusky duse zo mna vyletuju
a vznasaju sa k nebesiam.
Su ako mracno motylikov,
no nik nepocuje klepot ich kridel.
Len anjel smrti,
ktory kraca v mojom tieni...
Nemam uz sil mu vzdorovat,
nenachadzam dovod jestvovania,
stratil som sameho seba.
Lezim tvarou v prachu zabudnuty,
zraneny, posliapany a strateny.
Kazdy nadych mi sposobuje bolest,
pretoze vdychujem ten prach.
A nado mnou stoji on, (anjel smrti)
cely zahaleny v temnej hmle osudu.
Pocujem len jeho chraplavy spev,
ten sonet znie nadherne a pritom
tak kruto a devastujuco.
V tej chvili si pomyslim na Tvoje slova:
"Cely zivot mas pred sebou..."
Septom si odpoviem:
"Prepac, ale ja ho chcem mat uz za sebou..."
Vydych sa mi krati a ja
tuzim Ta poledny krat vidiet.
Tvoje nadherne, vonave, vlnite vlasky,
pohladit jemne, horuce licko, brusko,
dat sladky bozk na ocko, na pery,
na krk, na pliecko, na usko, na...
Objat Ta a prilnut na hrud,
drzat Ta za rucky a pozerat do ociek.
Privieram viecka a pocujem narek
malych anjelikov pozorujucich ma z oblacika.
S myslienkou na Teba zaspavam naveky vekov...