Basnicky.sk

Brehy pláží zafarbí ranné zore,
zorom poliate je celé more.
Palmy prehýnajú sa v objatiach,
prehýnajú sa v obratných šijách.
Obloha je pochmúrna a drieme,
tak vyzerá východ slnka, ak to nevieme.
Krásny východ slnka je dokonalý,
je všetko, čo ľudia krásne mali.
Dokonalosť, každý zmysel,
ovplyvňuje našu myseľ...
Nieje tu tráva, ani rosa,
je tu piesok, po ktorom bežím bosá.
Je niečo krajšie ?
Vietor jemne vo vzduchu sa ihrá,
vánok do vlasov mi prihrá.
Nieje nič, nad čím premýšľať,
nádherný raj, ktorý východ zamýšľa.
Slnko je už v polovici cesty,
a ja prepadávam do spavej siesty.
Keď som hladná, odtrhnem si kokos,
aby som neprepadla hladu do kôs.
Stále som tu, stratená,
ale nechcem byť znova nájdená.
Nechcem sa o to s nikým deliť,
chcem tu ostať, nie zlu čeliť.
Ľudia sú pochabí, preto chcem tu ostať,
všetko zlé chcem z môjho srdca dostať.
Ranné zore ožiarilo more,
príliv preteká sa so mnou...
Je len jedno miesto na svete,
ktoré sa nedá vyjadriť v jedinej vete.
Deň, nesplnený sen,
tam kde nie je noc, tam kde nie je deň.
Žiadna stena nie je holá,
zurčí na nej vodopád,
a tam kde slnka je dosť,
tam je jeho spád...
Žiara vody, a jej kvapiek padá,
zafarbuje ich voda ružovo,
v dni nie je žiadna vada.
Vtáčiky štebocú živo,
a ich spev vo vzduchu sa ihrá.
Mráčik do vlasov mi vánok prihrá,
teplo sa vyhne mojej tvári,
je na dni chyba vari ?
Zeleň rastie v tráve,
kravky sa pasú práve,
a v kríkoch rastú ruže.
Kto za deň môže ?
Z potôčika vojde do trávy rosa,
z ktorej narastie vŕba bosá.
Ach, tá krása.
Deň, naša spása.
Nesplnený sen o raji,
svet ktorý je vždy v máji.
Kobylky, ktoré nie sú nebezpečné.
Deň, miesto večné.
Palmy v lese nežne
tlmia rozbúrenú myseľ,
tá krása nevidí sa bežne.
Deň, najkrajší šiesty zmysel...
Biela pena zo spádu mora,
krajina na teba volá,
poď, je to ako čokoláda mliečna !
Deň, krajina večná...
To tajomstvo vysočiny,
ktoré zahalí aj tie zlé činy.
Úkryt pre pravdu nám poskytne.
Deň, taká krajina sa nikde na pohľad nenaskytne...
Slnko fotografuje mi tvár,
aby splnilo môj snár.
Blesky oslepia mi srdce,
čo uberie mi na šmrnce.
Ráno,
zabudneme čo večer sa stalo.
Stena slnka lúčov,
dá pozbierať sa do kotúčov.
Nite jasu,
podobajú sa môjmu vlasu.
Obzor sa nikdy nemení,
slnko odchádza na dennú púť,
nikdy nelení,
ide po nebi pluť.
Slnko jemne vyšľahalo,
aj posledný mráčik,
na jemný poprašok,
ktoré z jeho odchodom chytí na háčiť.
A pomaličky mizne nádej,
že tento deň od znovu začne,
a prichádza čarovná noc,
ktorá magicky dnešok zmaže.
Lenže... Večerné slnko,
je tiež deň,
ktoré tiež prichádza keď zapadne tieň.
Dva dni. Dve noci...
Kto sa v tom má vyznať !
V hármónii žijú,
a predsa existujú.
Tam niekde, kde sa nekonečno končí,
bije to jasne do očí ...

Celý deň / Mix básní od Gagy...