Basnicky.sk

Čierno-biele obrazy sa mi mihali pred očami vždy, keď som ich zavrela. Ako zlý sen. Matka a dcéra, otec a syn, rodič a dieťa..... V zmätenom slede obrázkov.... Krik.... Ruka.... Facka.

Vydesene som otvorila oči. Všetko bolo tak, ako malo byť. Teda.... Vlastne nebolo. Hoci bol deň, izba bola tmavá a na stenách žiarili len drobné fliačiky svetla, ktoré prenikali cez ledabolo zatiahnuté žalúzie. Po zemi sa povaľovali zvyšky niečoho, čo bolo pred pár dňami označované ako potrava, premiešané s nejakou elektronikou, ktorú zastupoval mobil a slúchadlá patriace k jeho výbave. A možno, keby ste veľmi poctivo hľadali, by ste pod kopami špinavého oblečenia našli aj pár „optimistických“ kníh. Pravdaže, veľmi príjemné čítanie na dobrú noc a s pesimistickými textami istej nemenovanej skupiny tvorili dokonalú idylku každého večera
. Dosť! Tak toto už nie. Koniec! Vstala som z postele a otvorila dvere vedúce na chodbu. Doslova ma ovalilo svetlo. Kyjakom po hlave by to bolo možno príjemnejšie. A pri troche šťastia by sa dovalila matka a opäť by bola len mamou zranenému dievčatku a nie odborníčkou na „zvláštne správanie puberťákov“. Ach, joj. Zakričala som na matku: „Padám preč!“ Otvorila som dvere, vykĺzla na chodbu . Topánky za mnou vyhodil jeden, nikdy neviem ako sa volá.... Zvyčajne mu hovorím otec. Zvláštne slovo.
Vybehala som von. Bolo mierne zamračené, akoby po daždi. Dokonca aj chodníky boli mokré! No to mi je teda zázrak.... Šla som svojou obľúbenou cestičkou a nestretla som nikoho, až na pár psičkárov, ktorých do tohto psieho počasia vyhnali ich psie poklady... Alebo možno poklady, ktoré by hrozili svojím objavením v iných miestach ako na verejných priestranstvách. Možno práve u nich doma!
O pár krokov ďalej práve vystupoval seriózny podnikateľ neserióznym spôsobom z čierneho taxíka a za ním krásnym oblúkom vystúpila jeho batožina. Teda niežeby jej narástli nožičky. Úprimne by ma zaujímalo, či vodič tohto „taxíka“ nebol kedysi vrhač gulí... Postavu na to v každom prípade mal.... A ten švih, no krása. Hneď by som sa doňho zaľúbila. Podnikateľ na mňa vrhol prosebný výraz, no ja som mala priveľa práce s vlastným životom. Netvrdím, že nie som egoista. Pokračovala som teda ďalej. Predo mnou sa črtal blatistý chodník vedúci k malému potôčiku. Zvyčajná prechádzka tunajších zaľúbencov.... Teraz tu však nikto nebol, tým som si bola istá. Pridala som do kroku. Akoby vietor pohrávajúci sa s mojimi vlasmi mohol odviať všetky zlé myšlienky. To by musel byť priadny orkán. A potom som len kráčala popri potôčiku. Nič zvláštne.... Vystrašila som pár kačíc, obdivovala baburiatka a nadávala na svet. Teraz to bolo iné. Cítila som zvláštny pokoj, bola som so všetkým zmierená a nadávala som len preto, lebo to bolo to jediné, čo som nezabudla. Odtrhla som si jednu vetvičku a po jednom som odtrhávala baburiatka. Mám. Nemám. Mám. Nemám. Mám. Nemám. Mám. Ach joj. Takže mám. Mám sa zabiť. Ukončiť svoje trápenie a začať niečie iné. Vravím, som egoista. S prázdnou vetvičkou v ruke som kráčala ďalej. A občas som sa ňou buchla po stehne. Chvíľku to ostro zabolelo na skrehnutom tele a potom opäť nič. Akoby si telo pýtalo ďalšiu ranu. Akoby si svet pýtal bolesť. Niečiu krv. Odtrhla som si ďalšiu vetvičku, stále v snahe predísť „osudu“. Tentoraz bola z čerstvo zoťatého stromu. Mám. Nemám. Mám. Nemám. Mám. Nemám. Mám. Nemám. Takže nemám!
Rady mŕtvych a živých sa líšia. Ale rady mŕtvych sú živým skôr na škodu ako na prospech. Čo už tí si pamätajú o živote! Opatrne som vykročila späť. Hlava sa mi krútila a mne samej bolo zle z tohto rozhodnutia. Vedela som, že teraz to spravím. Kde? Ako? A potom som objavila to miesto. Vždy sme tam sedávali, pamätáš? Smutne som si vzdychla a kráčala k svojmu popravisku. Sadla som si na kameň..... Ako vždy. Akoby nič nebolo iné. Zdvihla som pohľad a sledovala západ slnka. Cez potrhané mraky bol nádherný a svetlo sa odrážalo donekonečna v miliónoch farebných odtieňoch. Nádhera. Vzduch po prvý raz v tomto roku voňal jarou. Nechcelo sa mi odísť. No musela som. Zohla som sa po nejaký úlomok skla. Vždy ich tu bolo plno. Čo teraz? Opatrne som zarezala do ruky. Horúca krv .... Všetok môj život. Jemne som si prešla po rane na zápästí. A prstom som prešla po kameni. Zanechal tam stopu, a tak som napísala prepáč, mysliac na jedinú osobu ,ktorej som mohla ešte veriť. A potom som sa zamyslela. Koľkým ľuďom som ublížila? Ach, to sa ani spočítať nedá! A tak som pripísala prepáčTE. Snáď to bude stačiť. Opatrne som vzala do ruky svoj telefón a začala písať správu tej jedinej osobe, ktorej na mne snáď ešte záležalo. Vieš, kde ma nájdeš. Milovala som ťa. A stlačila som odoslať. Tých pár písmeniek zo mňa vysalo veľa síl. Padla som sa na zem. Po hmate som našla kúsok skla a zaryla si ho hlboko do rany. A potom som len čakala, kým zem vsaje všetku moju krv. Čo z prachu povstalo, to do prachu zájde. Naposledy som počula ten hlas. Hlas volajúci moje meno. A pocítila som, ako sa zem pohla pod váhou jeho tela.Ľadovými rukami mi prešil po tvári a na líce mi dopadla horúca slza. Posledná a prvá.Posledná v mojom živote a prvá preliata nad jeho koncom. Zaspala som.