Basnicky.sk

Ktovie, čo ma zaviedlo na tú lúku,
držalo ma, a nechcelo mi pustiť ruku.
Nechcela som, no ostala som tam,
veľa zvierat –no bol tam motýľ sám.
Jediný svojho druhu, krásny ako sen,
preto vracala som sa tam každý deň.
On lietal najvyššie zo všetkého tam,
ach, ako jasne si nato pamätám...
Lietal vysoko, každý iný by sa bál,
ľúbil a krásne sa zhora usmieval.
Napadla ma myšlienka, ktorú preklínať, či velebiť?
Chcela som nemožné - chcela som ho ľúbiť.
Chcela som s ním letieť, od teraz až naveky,
chcela som ho vziať do ruky.
Pýtam sa rána, či nechcela som priveľa.
Nechala som všetko, chcela som len toho motýľa.
Každý bol slepý, nikto ho nevidel,
čakala som, a on jedného dňa priletel.
Slzy šťastia a lásky dodnes tečú mi,
priletel a spolu lietali sme medzi kvetmi.
To, v čo nikto neveril sa stalo,
prišlo a do hlbín lásky ma to vzalo.
Nemožné bolo tu a spánok mi nechýbal,
veď ten motýľ bol tu a na mňa sa usmieval.
Leteli sme, no asi nechápala som toho motýľa,
a z toho letu sa potom stala iba chvíľa.
Chcela som ho ukryť do dlaní,
chcela som, aby sa správal podľa mojich prianí.
Chcela som, chcela som... všetko a hneď...
pozrela som sa lepšie, a už ho nebolo vidieť...
Chcela som asi veľa, to čo nevedel mi dať,
on chcel sa na mňa len usmievať...
A zrazu chlad, chlad na mojej hrudi,
a srdce, čo sa zo spánku stále budí.
Človek, čo zanevrel na všetkých ľudí,
čo nevidí nič, len všetko súdi.
A zrazu čosi otvorilo mi oči,
nebudem sedieť v tme, sedieť v plači.
Volám motýlika s predsavzatiami a sľubmi,
volám motýlika, a som už s ľuďmi.
Vravím mu, že si môže letieť sám,
aj keď ho často postrádam...
Keď bude chcieť, poletíme spolu zas,
vytrhne ma z reality, keď začujem jeho hlas.
Neskryjem ho do dlaní, nútiť ho nebudem,
budem len letieť pri ňom. Navždy. Sľubujem.