Basnicky.sk

V jeden chladný jesenný večer si na zábradlí na moste stojím, počúvam žblnkot kalnej vody temnej noci sa nebojím. Stojím a sledujem svietiace domy, byty aj prázdne ulice sledujem takmer cele okolie, dokonca aj pozemok starej márnice. Niekto v paneláku na balkóne fajčí lacné cigary, iný kuká nový seriál, či sa tá vražda vydarí. Ďalší mladý párik si vychutnáva kúzlo noci, s perami na sebe akoby láskou spútaný otroci. Sledujem tých ľudí, celé toto mesto, pozerám sa na trblietavé hviezdy, tak nenávidím toto miesto. Ja patrím tam na oblohu patrím medzi Vás krásky žiariace, chcem zase vidieť Supernovu a tie kométy rýchlo letiace. Tu nemám žiadnu identitu, som nikto nemenný, zablúdil som sem z oblohy, som tu úplne stratený. Žijem tu len pár rokov, na oblohe je to iba stotina, no mne to už ako večnosť pripadá, kedy nadíde posledná hodina? Teraz stojím na prahu života a smrti, hlboký nádych mi tep v mojom tele krotí. Neviem čo mám robiť, no veľmi chcem ísť naspäť k Vám, Vašu prítomnosť chcem cítiť, nič iné nežiadam. Nepoznám dôvod, prečo tu vlastne som, vy ho vary poznáte? Čo mám robiť, poraďte mi! Vary môj žiaľ nebadáte? Žiarite tak radostne na ľudí priam s toľkou krásou, no svetlo čo malo na mňa svietiť asi niekto nechtiac zhasol. Ach... Robím to len pre Vás, ostávam tu na zemi, toto rozhodnutie je pevné a ani žiaľ ani túžba ho nezmení. Touto nocou začínam žiť tu dole, môžete sa chystať na môj vzostup, raz budete na mňa hrdé, keď nadíde môj nástup, tam hore. Zatiaľ ma len sledujte a prosím, svieťte mi na cestu, keď príde môj nástup hore čakajte aj moju nevestu! Tak sa tam zatiaľ hore dobre majte, ja si už idem po svojom, na tom zábradlí sa mi už noha trasie, začínam cestu životom...