Basnicky.sk

Ticho sedím v šere neistoty,
hľadajúc iskru nádeje,
škriabem z duše všetky nečistoty,
čakajúc, že v nej niečo dozreje.

Srdce zviera hrubý ľad,
pľúca vzdychmi zodraté,
myseľ kryje šedý prach,
oči slzami zaliate.

Kľačím v chyži, machom obrastenej,
kolená tlačí drsná zem,
ruky spínam k brade zarastenej,
prstami žmolím odevu lem.

Slovká prosby z hrdla sa derú,
žiadajú trocha sviežosti,
veď aj zvery si svoj podiel berú,
zo studnice života a radosti.

Klesám ku dnu, žiaľ ma kvári,
na krku chladia prsty márnosti...
Ba predsa, niečo blikoce a žiari,
plné šťastia, radosti...

Žmúrim oči, dlaňou cloním,
zrakom skúmam obraz tvoj.
Beznádej hneď k zemi zroním,
pri mne prosím chvíľu stoj.

Vidím ten tvoj úsmev šťastný,
oči plné radosti,
v tele mám už pocit slastný,
vôbec žiadne starosti.

Tam kde stúpiš, kvety kvitnú,
motýliky tancujú,
vtáčie piesne všade znejú,
včielky pilne pracujú.

Kde bol smútok, je už radosť,
zo šera je letný deň,
neviem, ako ti dám zadosť,
že vrátila si mi môj sen....