Basnicky.sk

Usmievavé dievčatko. Medzi jej záľuby patril okrem iného internet, hlavne chatovanie a spoznávanie nových ľudí. Chodievalo na všetkým dobre známy portál pokec.sk . Už ju však prestalo baviť stále dokola kecať o tom, ako sa má a čo robí, s niekým z druhého konca republiky.

Raz sa tam ale spoznalo s jedným chalanom. Mal 18 a bol priamo z Trnavy. Bol fajn, ale nejak sa tým nezaoberalo. Len si tak písali... Postupom času zistilo, že je vážne super. Bol milý, vtipný, nie najkrajší na svete, no pre ňu bol niečím strašne výnimočný. Jednoducho jej pripadal... ehm, ideálny?

Vedel to dievča zabaviť, rozosmiať. Často krát sa mama svojej dcéry pýtala, čo sa tak lišiacky usmieva. A to vtedy, keď si písala práve s ním. Mal akúsi schopnosť rozžiariť jej očká, a z pochmúrneho dňa jej vyčariť slnečný. A to všetko len cez obyčajné písmenká a správy na icq. Používal rovnakých smajlíkov ako všetci, ale tí jeho jej pripadali iný. Mali pre ňu väčší význam, vyjadrovali toho viac...

Vždy, keď dievča zapínalo počítač, robilo to s očakávaním, že si zase bude písať so svojim virtuálnym princom. A keď na nete práve nebol, dokola si prezeralo jeho fotky v albume, niekoľkokrát za sebou si čítalo jeho profil na viacerých nickoch a sledovalo čas, kedy tu bol naposledy prihlásený.

Postupne to akosi silnelo, ich ,,vzťah´´ prešiel do ďalšieho levelu. Písali si o veciach, o ktorých predtým nie. Povedal jej, nie, nie, napísal, že ju má rád. Dievča si bolo isté, že to myslí úprimne. Cítilo to totiž rovnako, celé to malo takú zvláštnu iskru...A pre ňu to veľa znamenalo.

Je dosť náročné to opísať. Horeli jej pri ňom líca, svietili oči. Teda pri tom, čo vychádzalo z jeho prstov, z jeho klávesnice. Nikto ju nechápal, vôbec, ani najlepšie kamarátky si nevedeli predstaviť ako sa cíti. Nedalo sa to vysvetliť, to bolo treba zažiť. Kto nezažil, proste nechápal...No pre ňu to bolo krásne.

Dievčaťu akosi začalo dochádzať, že je v tom až po uši. Láska to nebola, ale bolo to veľmi silné. Denno-denne na neho myslela, veľmi rada si s ním písala, a keď si nepísali, trpela. A hlava jej išla vybuchnúť z toľkých nezodpovedaných otázok, keď sa dva dni neobjavil na internete. Ešte horšie pre ňu bolo, keď ho videla prihláseného, no on sa jej neozval, nenapísal... A dievčatko sa mu nechcelo vnucovať. Samozrejme, veľakrát mu napísalo prvé. A ešte viackrát si sľúbilo, že už mu nebude písať, že zabudne, pretože šiesty zmysel jej šepkal, že to nikam nevedie. No on jej po nejakom čase opäť napísal a dievčina bola zase okej, spokojné. Znovu sa jej na tvári zračil blažený úsmev. Bol neskutočne zlatý. No viac už nevedelo vysvetliť, čo sa v nej odohráva. Bolo to len medzi ním a ňou.

Keď jej zase dlhšiu dobu nepísal, posielala mu rôzne reťazovky, napísala mu niečo odveci a potom sa mu ospravedlnila, že to nemalo byť jemu alebo mu niečo poslala, vzápätí to zrušila a ďalšie: ,,Sorry, to nemalo byť tebe.´´

Neozýval sa aj týždeň. Dievča si znovu sľúbilo, že sa mu neozve. A tak aj urobilo. Bolo to extrémne ťažké, no ona predsa mala nejakú hrdosť a nutkanie napísať mu vzdorovito potláčala. Presne v tú chvíľu, keď bolo dievča na najlepšej ceste prestať na neho myslieť, poslal jej správu... Akoby jej nechcel dať šancu zabudnúť, no nechcel ani ďalej pokračovať. Tak??...

Stále len debilný internetový kolotoč...Už nevládala.

Prečo jej musia stačiť jeho písmená a smajlíky? Prečo ho už konečne nemôže počuť a vidieť ho smiať sa naživo?
Prečo jej musia stačiť jeho fotky? Prečo ho už konečne nemôže stretnúť, a jeho tvár mať v mysli a v srdci, a nie na pokeci v albume?
Prečo už konečne spolu nejdú na tú Metaxu?
Prečo už konečne nejdú pozrieť do Kamenáča labuťky?
Kurva, tak PREČO ?!?

Ten strašný pocit. Plno pocitov. Zmiešaných... Dievčatko jednoducho nevedelo na čom je. Bolo však presvedčené, že sa nikdy nestretnú. Vraj nikdy nehovor nikdy. Tak nech jej teda Jožo Pročko prepáči...

Ešte nikdy dievča tak veľmi nechcelo mať schopnosť čítať myšlienky. Prečo, do riti, jej to robí? Sú to len rečičky? Alebo to chlapec myslí vážne? Ale...čo či myslí vážne?

Veď nič priamo nepovedal. A odkiaľ to teda mala vedieť? Vycítiť to z obyčajných písmen bolo totiž prekliato náročné. Proste len chcela vedieť, čo a ako, či preňho niečo znamená. Alebo píše takéto veci ďalším pätnástim babenkám?... ,,Takéto veci´´- no..to by bolo asi trošku nadlho. No pre ňu to aj niečo znamenalo, neboli to len rečičky a trápne frázy... A pre neho? Hmm? .... ,,NET-LOVE´´ - tak to on pomenoval...

Chlapec v nej rozžiaril maličký plamienok, ktorý postupom času vzbĺkol na plameň, veľký plameň... A ten oheň zapálil aj srdce, spôsobil v ňom, ktorý sa šíril... Nebezpečne rýchlo. To ale nebolo len tisíc horiacich zápaliek, ktoré možno zahasiť litrami vody. Na to peklo čo spôsobil v jej srdci by nezabral ani celý oceán vody, ani mlátenie starou dekou... Jedinou zbraňou na uhasenie bola láska. Lenže...on ten požiar v nej nemal v úmysle zahasiť. Neurobil to, ani sa nepokúšal. Nechcel? Alebo nevedel, čo jej spôsobil?....Neviem.

Dievčatko je rekonvalescent. Zabúda. Nie, nie, nezabúda. To by bol pokus o vopred prehratý boj. A zabudnúť na neho ani nechce, bude spomínať na to pekné. Takže si len odvyká...Snaží sa. :-)

Into the night...