Basnicky.sk

Srdce ochorelo bolestným mlčaním citov
a myseľ je ako bláznova komora.
Odniesla si kus červene života krásou svojou
a divadlo život nahradí mi smrť skorá.

Hľadím ti bránou očí na kus ľadu
na spomienky, ktorým čas odrezal cestu k srdcu.
A tak len ničotou ako duch prázdneho hradu
prekvitám v svetle tmy,
v zmyselnosti nezmyslov
v pýche verného zradcu.

Už necítim plamienok, ktorý zakladal pohľad, úsmev
čo venúvala si mi každým dňom,
čo napájal som sa v nich tak rád.

Už necítim pri ťa sebe láska, lež stratil som tieň tvoj
v šialenej diaľke prekliatých dní,
v ktorých zaklial som myseľ a osud svoj.

Počujem len tiché šepkanie vlastnej prázdnoty
ako s duchom na odchode dostávam strach zo samoty.
Stojím tak na prahu mojej temnoty,
stojím, čakám, možno dočkám sa slobody.