Basnicky.sk

Na autobusovej zastávke stojí veľa ľudí. Každý čaká na autobus, ktorý ho zavezie do neznáma. Do neznáma, ktoré nepoznám – myslím.
Prichádza prvý, berie hŕstku z nich. Za jeho oknami, i keď trochu zahmlenými, badateľne rozoznávam tváre; pestré, farbičkové. Jedna prezrádza – dnes som mala úžasný deň, naozaj úžasný deň! Iná zase neveselá, utiahnutá... Najradšej by sa zakutrala niekde do tmy, aby ju nedajbože niekto nespozoroval. Ďalšia sa tvári až hrozivo záhadne – to by azda mohol byť detektív, pretože tí bývajú plní záhad. A tamtie tri sú váhami. V takýchto prípadoch je ťažké rozpoznať či ide o tvár smutnú alebo veselú.
No a táto, v kútiku učupená, číta! Nie knihy, aby som bola presnejšia. Pravdepodobne máme čo-to spoločné. Tiež ju zaujalo čítanie ľudských tvárí. Páni moji, to som ale zvedavá, v ktorej kapitole sa nachádza. A vôbec, ktovie či tváre majú kapitoly. Možno. Vzápätí zaujatý pohľad čitateľky padne priamo na mňa. Rozbúcha sa mi srdce. Čo keď príde na to, že JA čítanie lajdáčim a pohrozí mi prstom? Čo keď pokrúti hlavou a uštipačne sa zasmeje na mojej márnej snahe stať sa DOBROU čitateľkou?
Pozriem sa na chodník, potom znova na ňu. Div divúci, po chvíli ma obdarí širokým vrúcnym úsmevom, ktorým mi naznačuje, že to, čo robím, robím naozaj veľmi dobre. Jaj, aká som šťastná! Takisto sa na ňu usmejem, lebo viem, že svoje povolanie neberie na ľahkú váhu. Takto tu stojíme a navzájom čítame farbičkové tváre, no už len chvíľku.
Autobus odchádza spolu s množstvom farebných spomienok...